Dnešné evanjelium hovorí o skupine pútnikov z Grécka, ktorí prišli na sviatky do Jeruzalema. Zvesť o Ježišovi sa dostala aj k ním a oni ho chceli vidieť. Pravdepodobne sa jednalo o skupinu nadšených konvertitov z gréckeho pohanstva na judaizmus. Vieme, že mnohí grécki myslitelia boli oslovení hĺbkou židovskej teológie, ktorú objavovali u Mojžiša a Prorokov a tiež príkladným životom veriacich Židov. Táto skupina pútnikov sa k Ježišovi dostáva prostredníctvom apoštolov. Oslovili Filipa a ten zasa o tom povedal Ondrejovi a spolu to prišli oznámiť Ježišovi. Spoločná prosba apoštolov im otvára dvere viery.
V duchovnom živote je veľmi dôležitá túžba. Kto opravdivo túži po „poznaní Krista“, nájde ho. P. Jozef Augustín SJ, s odvolaním sa na skúsenosť sv. Ignáca, hovorí: „Podstatou duchovného života sú z našej ľudskej strany hlboké priania a túžby. Ak by sa na nám týchto hlbokých túžob a prianí nedostávalo, nemohli by sme viesť ani skutočný duchovný život. Pred každou modlitbou sa teda pýtajme, akými prianiami sa naša modlitba riadi. Naše modlitebné stretnutia s Bohom sú často povrchné, pretože nie sú v prvom rade motivované hlbokými túžbami, ale viac pocitom povinnosti, viny, strachu alebo ľudskými ohľadmi.“
„Ježiš im povedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.“ Zmysel jeho príchodu je oslava „Syna človeka“. Čo to znamená: „Syn človeka“. Je to mesiášsky titul, ktorý sa vyskytuje u prorokov Ezechiela a Daniela. Tento titul bol najmenej pokrivený rôznymi falošnými predstavami. Preto ho Ježiš najradšej užíva, keď hovorí o sebe a o svojom poslaní. Na druhej strane tento titul má aj všeobecný význam. V hebrejčine spojenie „syn človeka“ znamená všeobecný pojem „človek“. V tomto zmysle ho užívajú napr žalmy. V oslave „Syna človeka“, o ktorej Ježiš hovorí, ide teda o neho samého, ale zároveň skrze neho o pozdvihnutie celého padlého ľudstva, skrze jeho osobné víťazstvo nad hriechom a smrťou.
Ježiš vie, že sa títo ľudia budú musieť skoro vrátiť do svojej krajiny, a preto sa snaží podať svoje učenie akoby v maximálnej skratke. Ukazuje, že dôležitejšie ako ho vidieť a zachovať si v pamäti jeho telesnú podobu, je počuť, pochopiť a zapamätať si jeho slovo. Potom im ohlasuje akési maximálne zhustenie evanjelia: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrnko nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Vidíme akési mini vydanie evanjelia, ktoré sa zmestí do jedného pšeničného zrnka. Keby sme boli tak chudobní, že si nemôžeme dovoliť kúpiť bibliu, stačí jedno zrno pšenice a nad ním meditujme, pozorujme ho a od neho sa učme! Pšeničné zrno nám vyvracia falošné mýty o zmysle pozemského života. Mnohí si myslia, že sú na svete preto, aby si užili, čo najviac. Ale aj my, keď si hľadáme priateľa, nevyberieme si bezohľadného egoistu, ale skôr dáme prednosť tomu, kto sa vie obetovať. Ak chce pšeničné zrnko priniesť úrodu, čo je jeho zmysel a čo od neho očakávame, musí padnúť do zeme. Môžeme povedať, že sa musí „zahrabať“, odumrieť a obetovať svoju krásu i chuť, a až potom je schopné vyklíčiť a priniesť úrodu. Aj Boh má svoje pšeničné zrná, ktorými sme my. Máme podobné určenia, prinášať úrodu a to tak v oblasti fyzickej ako aj duchovnej a to aj za cenu obete.
Aj ďalší výrok to potvrdzuje: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život!“ Položme si otázku: „Aký vzťah mám k svojmu pozemskému životu?“ Keď sa ma niekedy pýtajú: „Ako sa mám?“, zvyknem s úsmevom odpovedať: „Nato, že žijem vo vyhnanstve a som odsúdený na trest smrti, až veľmi dobre!“ Zabúdame na to, že človek bol po prvotnom hriechu z raja vyhnaný. Dostal sa do sveta, o ktorom platí, že leží v moci Zlého. (Porov. 1 Jn 5,19) Všetci sme odsúdení na smrť. Akí sme pomýlení, keď milujeme svoje vyhnanstvo. Asi ho milujeme preto, že ešte stále je tak krásne, že si to ani neuvedomujeme, ale naše vlasť je v nebesiach. Najviac nás v tejto oblasti preverí staroba a umieranie. Tešíme sa na stretnutie so svojím Pánom a Bohom, alebo sa úzkostlivo obávame o svoj život? Chceme si čo najviac užiť, alebo sme ochotní obetovať sa a prinášať úrodu? Sme ochotní oželieť svoje sebectvo a stať sa Zjavením Boha – Lásky?
„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“ Ako zvláštne to znie: Slúžiť, služobník! Ale sám Boh je služobník. Ježiš zjavuje Boha, ktorý umýva apoštolom nohy. Ale Boh robí omnoho poníženejšie veci, ako je umývanie nôh. On v nás pracuje, aby sme mohli vylúčiť všetko zlé, tak telesnej ako i duchovnej povahy. Nám sa zdá slovo „slúžiť“ neľudské. Bojujeme za oslobodenie spod každej formy podriadenosti. Chceme sa dostať aj spod „útlaku“ Božích príkazov. Ale na druhej strane nás neochota poslúchať Boha a jeho zákony vrhá do otroctva našich nespútaných vášni. Slobodní od zákona Lásky, sa stávame otrokmi seba a démonov. Služba Bohu skrze Krista vedie k oslave človeka. Sám Stvoriteľ si ucti takého človeka. Boh nežiarli na skutočnú veľkosť človeka, pretože ona spočíva v Láske a teda v ňom samom.
„Teraz je moja duša vzrušená. Čo má povedať? Otče, zachráň ma pred tou hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje Meno!“ Vieme, čo Ježiš rozumie pod tou hodinou, pre ktorú prišiel na svet. Nie je to jeho Premenenie na Hore Tábor, ale je to jeho bolestná smrť na Kríži. Ježiš žije pre túto hodinu. A toto je brána ku zjavenie Lásky. Na jeho prosbu odpovedal hlas z neba: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Tento hlas zaznieva ako svedectvo pre nás.
Všimnime si ešte poslednú myšlienku: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Ježiš hovorí o súdnom procese nad svetom. Tí, ktorí v neho veria, nebudú súdení, ale svet súdený bude. Knieža tohto sveta bude vyhodené von. Diabol je tu nazvaný „knieža tohto sveta“. Je to vládca, ktorý nás chce pokaziť, ktorý nám chce vziať vieru, nádej a lásku, ktorý chce zničiť našu čistotu. Útočí na nás prostredníctvom médií i politiky. Nedovoľme mu, aby nás skazil. Zvíťazíme nad ním, len keď sa upneme ku krížu, keď prijmeme Ukrižovaného Ježiša ako svojho Pána a zaprieme svoje sebecké ego, neochotné zomrieť seba. Ježiš, vyvýšený od zeme na kríž, má zvláštnu moc príťažlivosti.
Biskup Meliton zo Sard hovorí: „Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu, akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva, akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou. On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt. On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.“