V posledné dni sme čítali z knihy Genezis o pôvode všetkých vecí, ktoré boli stvorené. O všetkom tom, čo stvoril Boh bolo výslovne prehlásené, že „je to dobré“. Dnešné čítanie nám odhaľuje koreň zla. Odkiaľ sa na svete zobrali tie skutočnosti nášho života, ktoré prežívame ako zlo. Na počiatku všetkého zla stojí bytosť z anjelského sveta, ktorá žiarli na človeka a na jeho možnú veľkosť. Za rozhodnutím našich prarodičov zvoliť neposlušnosť stojí hlas zvodcu, ktorý sa stavia proti Bohu a ktorý zo závisti uvrhne ľudí do smrti. Písmo i cirkevná tradícia vidí v tejto bytosti padlého anjela, nazývaného satan alebo diabol. Cirkev učí, že na počiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom. „Satan totiž a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba urobili zlých.“
Možno by bolo vhodné pouvažovať nad touto premenou dobrých anjelov na zlých. Naša i anjelská dobrota je dobrota závislá. Tak ako svetlo mesiaca závisí od žiarenia slnka, tak naša dobrota je odrazom Božej dobroty. Akonáhle človek alebo anjel preruší kontakt s Bohom, so zdrojom všetkého Dobra, stáva sa zlým. Sv. Tomáš Akvínsky definuje zlo, ako nedostatok dobra. Vzbura anjelov je tak isto ako aj v prípade ľudí, vzburou voči Zjavenému a Vtelenému Božiemu Slovu.
Prví ľudia sa dopustili dvojakého hriechu. Eva „rozprávala“ s diablom a Adam „mlčal“, keď mal hovoriť. Nenapomenul svoju ženu, hoci on bol tým, ktorý poznal Boží príkaz.
Keď kniha Genezis opisuje pôvod všetkých vecí, hovorí, že v raji, okrem iných ovocných stromov boli dva zvláštne stromy. „Strom života“ a „Strom poznania dobra a zla.“ Podľa starovekých rabínov nám strom života predstavuje Boží zákon, „Toru“. V tomto kontexte potom celá udalosť, ktorú predstavuje prvé čítanie z knihy Genezis, vyzneje, ako vzbura voči Božiemu Slovu. Stará kresťanská legenda hovorí, že keď Boh stvoril svet, zjavil anjelom svoje Slovo i skutočnosť toho, že sa Slovo má stať telom, že človek je pozvaný „byť obrazom Božím v hmotnom svete“. Anjeli, uchvátení svojou krásou, odmietli pomôcť človeku z hliny, aby dosiahol svoje určenie. A týmto spôsobom sa postavili voči Bohu, ktorý sa zjavuje ako Bohočlovek. Táto vzbura sa odohrala skôr ako bol stvorený Adam.
Človek bol stvorený do sveta, ktorý už nebol jednoznačný. To nasvedčuje aj skutočnosť, že záhradu, do ktorej ho Boh postavil bolo treba obrábať ale aj strážiť. I keď Adam dostal mimoriadne poznanie zo Zjavenia, predsa po stránke skúsenosti bol nesmierne naivný. To neznamená, že by bol hlúpy, ale nemal žiadnu skúsenosť. Z tejto skúsenostnej naivite ho mohla vyslobodiť viera Bohu, viera jeho Slovu. Proti pokušeniu sa máme brániť vierou v Slovo. Experiment si môžeme dovoliť tam, kde nejde o život. Kde ide o život je múdrejšie sa oprieť o vieru.
Človek pokúšaný diablom nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru ku svojmu Stvoriteľovi. Tým, že človek jedol zo stromu poznania dobra a zla, naznačil, že on sám si chce určovať, čo je pre neho dobré a čo zlé. Odmietol cestu poslušnosti a viery. Týmto rozhodnutím dal prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil sám seba proti Bohu. Človek, ktorý bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne zbožštený v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“ ale bez Boha a pred Bohom a nie podľa Boha. Takto vstúpila do sveta narušenosť. Hoci nás Boh stvoril k neporušiteľnosti a my všetci cítime, že smrť je zlom, predsa vieme, že každým dňom sa blížime ku svojej smrti.
Sv. Ján Damašský k tomu hovorí: „Boh nás stvoril k neporušiteľnosti, a keď sme prekročili jeho spasiteľné prikázania, potrestal nás rozkladom – smrťou, aby sa zlo nestalo nesmrteľným.“ V tomto zmysle aj smrť stáva dobrom, lebo ukončuje existenciu zla v osobe konkrétneho človeka.
Hoci človek, tak ako vyšiel z Božích rúk, bol obdarený absolútnou dôverou a všeobecnou láskou, hriech v jeho duši zatemnil obraz Boha a začal sa v ňom objavovať strach. Rodíme sa do strachu. Keď si porovnáme, koľko bolo tých chvíľok, keď sme absolútne verili, zistíme, že prevahu majú tie, ktoré by sme mohli označiť slovom „obava“.
My si už svoju biedu ani neuvedomujeme. Myslíme si, že je to normálne ľahnúť si večer do postele a pripustiť si pritom i keď len podvedome, myšlienku, že sa možno ráno nezobudím. To nie je skutočný oddych, to nie je spočinutie v bezpečí Božieho náručia. Človek od chvíle, ako zhrešil, nemá žiadnu istotu. A toto je naša bolesť a z tohto vedomia môže vytrysknúť úpenlivá prosba: „Príď Kráľovstvo Tvoje!“ Svet, do ktorého a akého sme sa narodili ako dedičia Adamovej viny, má tendenciu nivočiť našu vieru, nádej i lásku.
Aké to muselo byť krásne, žiť v prirodzenosti, ktorá nie je narušená, ktorá môže to, čo chce, lebo nechce zle. Ako je úžasné mať Boží zákon vpísaný hlboko do srdca a počúvať tento zákon, tak ako počúvajú zvieratá zákony prírody. Toto všetko Adam stratil a spolu s ním my všetci. Preto dnes, keď čítame v knihe Genezis o pôvode zla, prosme ešte úpenlivejšie: „Príď Kráľovstvo Tvoje!“
Prvý človek bol stvorený s posväcujúcou milosťou, bol teda vybavený vnútorným nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a robí ho účastným Božskej prirodzenosti a vedie ho k nazeraniu Boha. Nikdy neexistoval stav „čistej prirodzenosti“ Preto sú dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadpr. Plánu Božieho s človekom, a ta natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh ešte dnes vyžaduje od človeka, čo človek stratil v Adamovi. Celý vesmír očakáva zjavenie sa Božích Synov – Bohoľudí, podľa vzoru Ježiša Krista.