Prosba apoštola Petra za jeho chorú svokru nám dáva dobrý príklad, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Pán Ježiš prišiel do Petrovho domu zrejme preto, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci? Evanjelista píše: „Hneď mu (Ježišovi) povedali o nej!” A ako to povedali Ježišovi? Hovorili s ním ako ľudia. Boh sa i preto stal človekom, aby sme pochopili, že sa s ním môžeme rozprávať ako s človekom. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti pri modlitbe.
Keď sa dobre pozrieme na roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali, a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s Božou pomocou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Je dobré zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu. Nemyslieť monologický ale dialogický. Uvedomiť si, že Boh je naše „Ty“. On je ustavičnou pozornosťou voči nám. Veľkou výhodou takejto ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich akoby za horúca odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí ten istý Peter vo svojom liste: „Na Boha uvaľte svoje starosti, On sa už postará”.
Veľmi často je však problém našej roztržitosti omnoho zložitejší. Týka sa vecí už dávno minulých, ktoré neboli do dnešného dňa prijaté a spracované. Tu nám môže pomôcť zvláštny druh modlitby, ktorú opisuje P. Dávid Hassel so SJ v knihe: „Radikálna modlitba”. Ponúknem vám spôsob, ktorý si môžete vyskúšať na domácu úlohu a overiť, či nezmizne kus vašej roztržitosti. Ide o tak zvanú modlitbu osobných spomienok.
Modlitba osobných spomienok, to je odovzdanie svojich spomienok Ježišovi. P. Dávid tvrdí, že túto modlitbu si prvýkrát uvedomil, keď čítal „Vyznania“ sv. Augustína. Pri ich čítaní ho prekvapili náhle Augustínove modlitebné výbuchy, kým neobjavil, že „Vyznania“ ako celok sú jednou dlhou modlitbou, v ktorej Augustína zaplavuje vďačnosť alebo potreba chváliť Boha. V spomienkach Augustín vyvoláva celý svoj život a robí akúsi revíziu z pozície štyridsaťpäťročného zrelého muža, približne dvanásť rokov po svojom obrátení, v čase, keď bol už biskupom. Jeden moderný životopisec sv. Augustína povedal, že „Vyznania“ sú vlastne Augustínovou autobiografiou ale písanou pod vedením svojho lekára, ktorým je Kristus. Toto znovu prežívanie svojho života pod Kristovým pohľadom, má uzdravujúci účinok.
Pre sv. Augustína sú ľudské spomienky najmocnejším dynamizmom v živote, pretože oni nie sú len strnulými fotografiami minulosti v nejakom zažltnutom obrázkovom albume. Sú skôr dynamickou a prítomnou pripomienkou minulých udalostí. Spomienky sú zhodnotením vyvolaného zážitku, ktorý pulzuje v podvedomí, plný farebných detailov z minulosti ale ovplyvňuje naše postoje k súčasným situáciám, k iným ľuďom, udalostiam a veciam. Postoj je tou silnou hodnotou, ktorá sa z nejakej udalosti zakorenila do našej pamäti. A práve postoje môžu silne vplývať na všetky prítomné rozhodnutia človeka. Ak pri takomto spomínaní zistíme, že spomienka, na ktorú sme napr. 25 rokov nepomysleli, sa zrazu z podvedomia vyplaví ako živá, svetlá a pretekajúca citom, môžeme si byť istí, že svojou vnútornou silou pôsobila v mnohých našich rozhodnutiach počas celých 25 rokov.
Modlitba osobných spomienok zreteľne pôsobí v tom centre, kde človek rozhoduje o svojom živote. Ako príklad uvediem: Asi 35 ročná žena nemohla pochopiť, prečo cíti tajnú antipatiu voči svojej matke, a pri tom ju má súčasne aj veľmi rada. Vždy pociťovala voči nej podráždenosť, čo znepríjemňovalo ich vzťah. Počas modlitby osobných spomienok zistila, že v detstve sa veľmi hnevala na matku, pretože si nikdy nevedela nájsť čas hrať sa s ňou, hoci iné matky to robievali. Neskôr si spomenula, že jej matka po večeroch chodila do práce, aby ona mohla chodiť do súkromnej školy. Keď sa táto dávno pochovaná neznášanlivosť dostala na povrch vedomia, dovolila Ježišovi, aby uzdravil jej príčinu. Tak jej modlitba pomohla zbaviť sa dlhodobého hnevu a pocítila vo vzťahu k matke vďačnosť a láskavosť. Silná spomienka, ktorá pracovala v podvedomí, bola teraz vedome prijatá, prehodnotená, očistená od naboja hnevu a ona sa stala láskavejšou.
Ak sa tento uzdravujúci proces uskutoční s väčším množstvom spomienok, osobnosť modliaceho sa človeka sa stane schopnejšou lásky a vďaky. Pretože nahromadené spomienky sa stávajú súčasťou našej osobnosti. Akonáhle si človek uvedomí, odkiaľ pramenia jeho nesprávne reakcie, získava už nad nimi aspoň čiastočnú kontrolu. Na duchovnej úrovní platí: čím viac som si vedomý sám seba, tým lepšie chápem, koho, vlastne v modlitbe odovzdávam Pánovi.
Modlitba osobných spomienok je znovuprežitie vlastných zážitkov v prítomnosti Krista, takže modliaca sa osoba znovu príjme svoj život, ale teraz už oveľa zrelším spôsobom. Očami Kristovými lepšie pochopíme aj svoje neúspechy. V zdieľaní spomienok s Kristom sa modliaca osoba s nim hlbšie zjednocuje, podobne ako dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, sú si stále bližší tým, že sa jeden o druhého viacej zaujíma a že si vzájomne zdieľajú svoje osobné hodnoty, postoje, nádeje, prežité utrpenie i radosti. Vzájomné zdieľanie prináša do denných aktivít a rozhodnutí hmatateľnejšie Kristovu prítomnosť, čím osobnosť človeka získava nový zmysel, formu a smer.
Každý človek má v sebe dve osoby, tú lepšiu sa snažíme všade so sebou vodiť, všade ju ukazujeme, ale máme v sebe ešte tú druhú, za ktorú sa hanbíme, o ktorej nerád hovoríme, ku ktorej sa bojíme aj priznať a predsa sa v určitých spontánnych reakciách objaví. V tomto zmysle je modlitba spomienok nebezpečnou procedúrou, lebo dovolí tomu druhému človeku, aby sa ozval. Aj tento a práve tento človek potrebuje Spasiteľa. Práve v tejto modlitbe ide o to, vpustiť Krista do týchto najzraniteľnejších oblastí, kde sme slabí a kde najviac trpíme.
Pod vedením Ducha Sv. modlitba osobných spomienok ticho píše na srdce modliacej sa osoby jej autobiografiu. Človek si postupne privlastňuje svoju minulosť a viac si uvedomuje seba samého. Modlitbu, ktorá sa začala pasívnym otvorením sa Kristovmu Duchu, vedie sám Kristus. On je sprievodcom pri objavovaní a hodnotení spomienok. Modliaci sa človek pomaly začína vidieť svoju minulosť i seba samého tak, ako ho vidí Kristus, teda oveľa reálnejšie a s väčšou láskou.
Pre krátkosť času vám nemôžem povedať viac o tejto modlitbe, ktorá má svoje doporučované postupy. Napríklad nezačínať spomienkami na zlé udalosti, ale na dobré, predovšetkým na Veľké Božie skutky. Koho by tieto skutočnosti zaujali a cíti, že ich potrebuje, nájde ich podrobne rozvedené v knihe, ktorú som spomínal na začiatku: Radikálna modlitba, od jezuitu p. Dávida Hassela, vydala Dobrá kniha v Trnave.