V dnešnom druhom čítaní sme počuli: „Keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ A ja by som sa dnes s vami pokúsil zamyslieť nad tým, čo pre nás znamená „Ježiš Kristus a to ukrižovaný“. Sv František sa modlieval: „Klaniame sa ti, Pane Ježišu Kriste, tu i vo všetkých tvojich chrámoch po celom svete a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet. “ Ježiš Ukrižovaný a naše Vykúpenie spolu súvisia.
Predobrazom kresťanského Vykúpenie je vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva. Učenie o prvotnom hriechu bezprostredne súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus. Hriechom prvých ľudí získal diabol nad ľudstvom akúsi nadvládu: človek napriek tomu nestratil úplne slobodu, aj keď sa jeho vôľa naklonila k zlu. Popierať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a v oblasti mravov. Následky prvotného a osobných hriechov dávajú svetu ako celku hriešny ráz, ktorý môže byť nazvaný: „hriech sveta“ (Jn 1,29). Týmto výrazom sa tiež označuje záporný vplyv, ktorý dolieha na ľudí zo spoločenských pomerov a štruktúr, ktoré sú plodom ľudských hriechov.
Dramatická situácia sveta, ktorý „je v moci Zlého“ (1Jn 5,19) a to napriek Kristovmu Vykúpeniu, ktoré si človek musí osobne v Kristovi privlastniť, robí z ľudského života boj. Ten boj sa zrodil na samom počiatku sveta a potrvá, ako povedal Pán, až do posledného dňa. Človek musí neustále bojovať, aby priľnul k dobru a bez veľkej námahy a bez pomoci Božej milosti nie je schopný dosiahnuť vnútorné zjednotenie.
Najprv sa pozrime, spod koho vlády sme ale boli vykúpení. V procese vykúpenia ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka drží v zajatí. Biskup Meliton zo Sárd hovorí: „Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou. On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt. On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.“
Jeden mesiánsky Žid, takto hovorí o Kristovej obete: „Je tak dôležité, aby sme tomu rozumeli, že sme boli postavení pred tvár Boha Ukrižovaného za nás, a tú sme naozaj začali vidieť. Čo sme uvideli? Ľudia, nikdy by sme nepoznali, čo je to hriech, ak sme nevideli Ježiša na kríži … Nikto z nás nebol v plnosti pri kríži, pretože keď sa tam raz dostanete, nikdy nezhrešíte. Pretože na tom kríži je obeť, Baránok, ktorý bol zabitý, jeho tvár znetvorená viac ako ktorákoľvek iná, vyzerala horšie ako kus mäsa. Tak vyzerá hriech. Toto urobil náš hriech Bohu. Tento násilný Boží čin zmierenia a vykúpenia nás postavil do pozície, kde sme videli, čo hriech naozaj je. Čiňte pokánie! A v tom pokání nachádzame zmierenie s Bohom. Ak oddelíte zmierenie od Ukrižovaného Mesiáša, stratíte svoju cestu. V Mesiášovi Boh otvoril doširoka brány neba a všetci, ktorí po tom túžia, môžu vojsť.“
V tomto smere nachádzam výstižné svedectvo v knihe „Stála som pri bráne pekla“, od pani Glórii Polo, kde opisuje svoje stretnutie s démonmi: „Nenávisť im priamo hľadela z očí. A zrazu chápem, že im niečo dlhujem. Prišli, aby ma zinkasovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda, obrazne povedané, nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť tento tovar zaplatiť.
Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme kľudom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojim zdravím. A ak sme stálymi a vernými zákazníkmi v jeho supermarkete, nakoniec nás sám inkasuje …. Naše hriechy nás ťahajú do hlbín, dole k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy, ktoré musíme zaplatiť, prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou krvou a smrťou na kríži. A On platí zakaždým, keď hrešíme. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaviazali majiteľovi hriechu (satanovi). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na jeho Život, lebo On nás urobil „Božími deťmi“.
Apoštol Peter hovorí: „Zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po predkoch, sme boli vykúpení nie nejakými pominuteľnými vecami, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka.“ (porov. 1Pt 1,18-19). Sv Pavol učí podobne: „Boh Otec nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov.“ (porov. Kol 1,13-14)
„Vykúpenie je predovšetkým odstránením radikálnych bariér, ktoré oddeľujú človeka od Boha, a hlavne hriechu, ktorý podrobuje ľudstvo diablovi a umožňuje vládu padlých anjelov nad zemským kozmom. V momente vykúpenie však démonické sily strácajú svoju moc a vzťahy medzi Bohom a človekom sa menia. Dalo by sa povedať, že Boh mení svoju pedagogiku. Odoberá satanovi právo panovať nad ľudstvom, hriech je zničený, moc zlého je zlomená. Preto slovo „výkupné“ získava iný význam. Je to dlh navrátený diablovi, ako je zdôraznené v patristickej literatúre prvých storočí. Boh dal diablovi moc, ale potom mu ju odobral, pretože ten prekročil svoje práva a zaútočil na nevinného.“ (Soteriologia z pohľadu pravoslávnej dogmatiky, Jaroslav Fogl 2007, internet)
Ak veríme vo vykúpenie a spásu uskutočnenú Kristom, skrze vieru môžeme túto skutočnosť aktualizovať na svoj život a vtedy to, čo Boh skrze Krista urobil pre nás, stáva sa naším osobným vlastníctvom. Pretože Boh, ktorý nás stvoril bez nás, chce aby sme sa slobodne rozhodli pre Spásu. Augustín vyjadruje tento zákon takto: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba“. Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou, vošli do skutočnosti Spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli, Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatostí potvrdzuje, že sviatosti pôsobia „ex opera operato“ to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a úsilia zo strany vysluhovateľa, ale mocou samého spásonosného Kristovho diela, ktoré sa v nich aktualizuje. Od nás sa očakáva vedomý a slobodný čin viery.
Sv Bonaventúra hlása: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, teda kto sa s vierou, nádejou a láskou; zbožne a s obdivom, s radosťou a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy, avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrieme teda a vojdime do tmy, umlčí starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďte s ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí!“ (Z knihy „Putovanie mysle do Boha“).