5. nedeľa cez rok “A” – (Mt 5,13-16)

Dnešné evanjelium nám kladie pred oči požiadavku solídnosti života. Pán Ježiš nám priamo ukazuje, aké je naše poslanie a čo od nás ľudia právom očakávajú: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím sa osolí? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.” Počul som rôzne výklady. Napr., že soľ má konzervačný účinok, teda soľ môže dobre zakonzervovať potraviny, aby sa nekazili. Keby sme len takto pochopili úlohu a poslanie cirkvi, v podstate by stačilo, aby Cirkev spoľahlivo zakonzervovala všetko staré a dobré. Možno aj toto je poslanie Cirkvi, konzervovať staré a ešte dobré. Ale to čo nám Ježiš chce povedať svojím podobenstvom je niečo iné. Ak kresťania žijú správne svoje poslanie, dávajú tomuto svetu a životu v ňom chuť.

Pravé kresťanstvo vedie k radosti zo života. Ktosi múdry povedal, že humor je korením života. Niečo na tom bude. Bez radosti sa nedá žiť, bez radosti sa neoplatí žiť. Ale skutočnú cestu k úplnej radosti ukazuje Kristus. Cirkev by bez radosti stratila svoju chuť, na nič už nieje. Cirkev je vlastníčkou evanjelia, radostnej zvesti. Cirkev ma byť svedkom evanjelia. Veľmi často naša reč nepresviedča, lebo jej chýba toto korenie. Chuť kresťanského života je radosť. Poznanie Boha, ktoré sľubuje Kristus, je radostnou skutočnosťou. Tak radostnou, ako keď sa človek zaľúbi, keď nájde niekoho, kto za to stojí. Boh nám sľubuje, že bude spolu s nami chodiť, ak vytrváme vo vernosti a budeme ho nasledovať v nesení svojich krížov. Toto všetko nás naplní radosťou. Boh, ktorý od nás vyžaduje solídnosť živote, je sám dokonale solídny.

„Vy ste svetlo sveta.“ Už pri prvom zamyslení sme mohli pochopiť, že ľudia od nás očakávajú svedectvo radosti a to plným právom. Teraz sa zamyslíme, ako je to so svetlom. Čo svetlo symbolizuje a čo spôsobuje. Bez svetla nie sme schopní rozlišovať. Svetlo a poznanie idú v ponímaní ľudí spolu. Hovoríme o svetle poznania. Pán Ježíš hovorí, že sme svetlom sveta. Z našich životov musí byť zrejme, že poznáme Boha. Sv. Ján tvrdí, že len ten kto miluje, poznal Boha. Tak ako prvý oddiel ukazoval, že v našom živote nesmie chýbať radosť, tak tento druhý hovorí, že nám nesmie chýbať poznanie Boha, skúsenosť lásky a to úplne nezištnej, ktorá sa rodí z obety. Takáto láska vedie k poznaniu Boha.

„Mesto postavené na návrší nemožno ukryť.” Kto je týmto mestom? Ak žijeme kresťanský, Boh sám nás povyšuje a stavia na návršie. Nečudujme sa tomu, že sa zrazu o nás hovorí, aj keď sme to nikdy nehľadali a o to sa neusilovali. Boh sám je ten múdry hospodár, ktorý zažal sviecu nato aby svietila všetkým, čo bývajú v dome.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca na nebesiach.“ My všetci sme pozvaní, aby sme sa stali viditeľným Božím Slovom. Aby ľudia zo svedectva nášho života mohli usudzovaním prísť k poznaniu a oslave Boha. Kresťanské dobré skutky má charakterizovať, skrytosť a štedrosť. Nejde natoľko o vonkajšiu skrytosť, lebo skutočné dobro sa dá len ťažko skryť. Ježiš kladie dôraz na to, aby sme nekonali dobre skutky kvôli ľudskému obdivu. Každý dobrý skutok je akciou navonok a nedá sa zabrániť, aby si ho niekto nevšimol. Keby sme toto chceli docieliť, asi by sme sa zo samej pokory zriekli konania akéhokoľvek dobrého skutku, ale takto to Ježiš určite nemyslí. Ide o skrytosť nášho dobrého skutku pred nami samými. Aby sme nekonal dobré skutky kvôli ľudskému obdivu a na posilnenie svojho sebavedomia. Aby každý dobrý skutok poslúžil ku zjaveniu Božej dobroty. Aby sme si stále uvedomovali, že Boh je pôvodca všetkého dobra. Dokonca i toho dobra, ktoré sa deje prostredníctvom našej slobody a našimi rukami.

Sv. Pavol nás poučuje o tom, že Boh nám vo svojej dobrote vytvoril príležitosť konať dobré skutky: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“. Boh je tak dobrý, že On dáva chcieť aj konať.

Pri dobrých skutkoch je dôležitý motív, prečo ich robím. Či mi ide o uskutočnenie Božej lásky alebo o hľadanie seba. Skutok je len vtedy skutočne dobrý, keď je konaný v Duchu Svätom a keď sa mi ho podarí skryť pred sebou samým vtedy je to dokonalý skutok. To je zmysel slov: „Nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá, aby tvoja almužna ostala skrytá, a odmení ťa tvoj Otec, lebo On vidí aj v skrytosti.“

Naše sebectvo je tak veľké, že sa chce priživiť i na tak svätých veciach, ako je almužna, modlitba a pôst. Aj modlitba sa môže stať zbožným divadlom konaným kvôli ľudskej sláve. Najlepšie si to overíme, keď sa nám uznanie nedostane. Pán Ježiš nehovorí „nedávajte almužnu, nemodlite sa a nepostite sa!“. Žiada len to, aby sme to nerobili kvôli ľuďom. Stále je potrebné zostávať vnútorne chudobný. Nepribližovať sa k Bohu s vedomím vlastnej záslužnosti.

Radosť a láska sú dva piliere duchovného života, ktoré nesmú chýbať v kresťanskom bytí, ak ho máme nazvať skutočne kresťanským. Pán Ježiš aj ako človek je solídnym obrazom Boha. V ňom sa zjavuje plnosť radosti i lásky. Radosť a láska sú dva pozitívne prejavy správne žitého duchovného, života. Nie je znakom solídnosti, keď človek niečo prisľúbi a vzápätí to odvolá. Takýto človek ak sme sa s nim už stretli, nieje hodnoverný a preto jeho svedectvo prijímame opatrne, nie s istotou. Boh je verný, Boh je solídny. Na Božie Slovo sa možno spoľahnúť. V príchode Ježiša Krista sa naplno uskutočnili Božie prisľúbenie. Čo 8oh prisľúbil, to aj splnil. Solídnosť je vlastnosťou, ktorá ukazuje, že vec i osoba má predpokladané kvality. Tie kvality, ktoré patria k jeho poslaniu. Boh z nás svojím Duchom robí solídnych ľudí. Upevnených v dobre, v Kristovi.