Akýmsi spoločným menovateľom čítania z proroka Izaiáša a Ježišovej reči v dnešnom evanjeliu sú dobré skutky. Veľmi často práve tí, ktorí sa snažia o duchovný život, sa dopúšťajú veľkej chyby, že chcú nájsť Boha len čiste prostredníctvom meditácie. A keď sa im to nedarí, pokúšajú sa objaviť chybu v tom, že meditácia nebola dostatočne hlboká. Snažia sa o ešte hlbšiu meditáciu. A ak ani napriek tomu Boha neobjavia, začnú podliehať akémusi sklamaniu z duchovného života. Majú tendenciu opustiť duchovný život. Duchovný človek môže mať pomýlenú tendenciu odísť z tohto sveta, dišpenzovať sa od všetkých starostí. Nechcem tým poprieť, že existuje špeciálne povolanie v cirkvi, teda povolanie do úplnej samoty, ale aj tu cirkev uznáva, že do samoty môže človek vstúpiť, až keď už žil určitú dobu v spoločenstve a aktívnym spôsobom života, dá sa povedať, že až po určitej dobe činného života. Do samoty sa nikdy nemá odchádzať zo vzdoru voči ľuďom, ale z lásky k Bohu i k ľuďom.
Sv. Benedikt a po ňom ďalší duchovní učitelia hovoria, že o podstatu duchovného života sa jedná nie v niekoľkých chvíľkach tichej meditácie, ale duchovný život sa formuje priamo vo všednom a pracovnom prostredí. Práve efektívna práca je testom pravosti duchovného života. Jeden americký psychiater zrovnával skúsenosti z duchovného života sv. Terézie z Avilly so skúsenosťami jednej svojej pacientky trpiacej schizofréniou. Čo sa týka rôznych vízii a videní sú obidve veľmi podobné. Avšak podstatný rozdiel je v tom, že schizofrenička sa uzatvárala stále viac a viac do svojho vnútorného sveta. Sv. Terézia naopak uvádzala svoje vnútorné skúsenosti do svojho každodenného života, je spoločenská a podáva ohromné pracovné výkony. Zvládanie všedného dňa je najistejším skúšobným kritériom rozlišujúcim medzi mystikom a neurotikom.
Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca na nebesiach.” Tento výrok Pána Ježiša nás znovu privádza k prvotnému určeniu človeka: „Človek bol stvorený preto, aby bol Božím obrazom.“ Či si to uvedomujeme alebo nie, človek s ktorým sa stretáme, podvedome očakáva, že mu čosi z Božej dobroty zjavíme. Možno nie natoľko slovami a peknými rečami, ako praktickým dobrým skutkom. Všetci podvedome očakávame od druhého len dobro. Každý človek je akoby smerovkou, ktorá ukazuje na Stvoriteľa. Veľmi pekne toto naše podvedomé očakávanie vyjadruje myšlienka od Bleinsteina: „Kto miluje, hľadá nakoniec Boha, teda niekoho, kto by ho tak naplnil, že by už nad neho nebolo nič: večnosť, nekonečnosť. Takéto naplnenie sľubuje človek jeden druhému. Ktorý človek sa však môže zaručiť niečím takým? Prvá čnosť lásky sa nazýva milosrdenstvo. Ta druhému odpúšťa, že nemôže byť mojím Bohom.“
Dá sa povedať, že každý pokus o lásku medzi dvomi ľuďmi, nutne končí fiaskom, ak do neho nevstúpi práve tento rozmer milosrdenstva. Teda odpustenie partnerovi, že ani pri najlepšej vôli nemôže splniť toto moje očakávanie, túto moju túžbu po Božskom. Zdá sa, že človek pred pádom do hriechu, pretože žil na úrovni „bohočloveka“, dokázal toto očakávanie naplniť. Keď ľudia vidia dobré skutky, vedie ich to k viere v Dobro, v konečnom dôsledku ich to vedie k viere v Boha. Bohužiaľ o nás všetkých platí to, čo hovorí jeden filozof: „Najmenšia bolesť v malíčku nám robí viac starostí a nepríjemností ako zničenie miliónov našich blížnych“ (W. Hazlitt)
Avšak konanie dobra má spätne účinky aj na nás samých. Tak nám to zasa vykresluje Božie Slovo skrze proroka Izaiáša: „Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. Ak uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím blížnym sa neskrývaj. Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou.“ Všetky tie veci, o ktorých hovorí prorok, že ich máme konať, sú vlastne skutky milosrdenstva.
Milosrdenstvo nespočíva v tom, aby som dával peniaze tomu, o kom s istotou viem, že ich za rohom prepije v najbližšej krčme. Takisto nie je milosrdenstvo podporovať človeka, ktorý môže a nechce pracovať i keby sa jednalo o vlastného syna či dcéru. Tam hovorí Božie Slovo jednoznačne: „Kto nepracuje, nech ani neje!“ U sv. Augustína nachádzame výstižnú myšlienku na túto tému: „Môžeme byť krutí, keď odpúšťame, a milosrdní, keď trestáme.“ Ale sú aj medzi nami skutoční bedári. Predovšetkým mám na mysli viacdetné rodiny, alebo tých, ktorí stratili nie vlastnou vinou zamestnanie a žijú len zo štátnej podpory.
„Pred svojím blížnym sa neskrývaj!“ A Boží prísľub, ktorý sa dotýka tejto požadovanej zmeny nášho chovania je: „Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo!“ Staneš sa tým, čím máš podľa vôle Božej byť. Staneš sa svetlom sveta. Staneš sa žiariacim mestom postaveným na návrší. Staneš sa sviecou, ktorá bude svietiť všetkým, čo bývajú v dome. Dokiaľ tomu tak nie je, nie si svetlom sveta, aj keď sa nazývaš „kresťan”. Boží prísľub sa dotýka ešte inej oblasti: nášho zdravia a to fyzického ale aj psychického: „rana sa ti rýchlo zahojí!” Skutky milosrdenstva často vedú k psychickému uzdraveniu a často aj k fyzickému zdraviu. Božie slovo hovorí, že na rany pyšného, nieto lieku. A s počudovaním sa pýta: „Ako chceš dosiahnuť milosrdenstvo od Boha, keď ty sám sa nechceš zľutovať nad svojím blížnym?”
Boží prísľub, s ktorým sa stretáme u proroka Izaiáša sa dotýka aj oblasti našich modlitieb: „Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať a on ti povie: Tu som!” Človek sa s realitou Živého Boha stretá v konkrétnych dobrých skutkoch. Práve vtedy, keď koná dobro, si začína jasnejšie uvedomovať realitu Boha. Rastie v ňom niečo, čo nazývame skúsenostná viera.
„Ak odstrániš zo svojho stredu utláčanie, ak prestaneš ukazovať prstom a hovoriť bezbožne, ak ponúkneš hladnému svoj chlieb a nasýtiš dušu ubitú.” Teda máme sa zriecť utláčania a posudzovania. Máme prestať s „bezbožnými rečami.” „Bezbožné reči” nemusia byť nutne škaredé slová, ale môže to byť reč, ktorá nevyviera zo skutočnej lásky, pretože Boh je Láska. Ak moje slovo nie je živené a napájané Láskou, je to bezbožná reč, aj keby navonok bolo akokoľvek zbožná a krásna. Ak sa v týchto oblastiach zmeníme: „vtedy a len vtedy”: „zažiari vo tmách tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludňajší jas.” „Nijakou vlastnosťou sa nepripodobníme Bohu tak, ako milosrdenstvom.“ (sv. Gregor Nysenský)