Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských, nám ukazuje situáciu, ktorá nastala po smrti svätého Štefana. Kresťania, nútení okolnosťami, sa rozpŕchli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie. Svoj život však chápali ako službu ohlasovania. Aj svoj útek brali ako možnosť ohlasovania. Ohlasovali Božie Slovo Židom ale aj Grékom. Ich činnosť je charakterizovaná jednou vetou: „Ohlasovali im Pána Ježiša. Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi“.
Často sa v tejto stati vyskytuje slovíčko Pán. Je to vlastne ohlas novozákonnej zvesti, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca. Toto označenie Krista ako Pána je rovnoznačné Starozákonnému menu Boha, ktoré Židia z úcty nepoužívali, ale nahrádzali ho práve týmto slovom Pán. Teda v podstate kresťanského hlásania je pravda, že Ježiš je Pán. Oni ohlasovali Ježiša ako Pána.
Toto však má ešte hlbší význam pre jednotlivého človeka. Človek, ktorý sa cíti v tomto svete stratený, lebo mal pocit, že nikomu nepatrí alebo naopak mnohí si na neho robia neoprávnené nároky, tento človek sa zrazu dozvie, že má Pána, že ma komu odovzdať svoj život, že Ježiš je Pán a Spasiteľ. V tomto krátkom úseku sa celý život cirkvi točí okolo Pána.
Cirkev je spoločenstvo, ktoré ohlasuje Pána Ježiša. Pánova ruka bola s nimi. Veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi. Barnabáš ich povzbudzuje, aby vytrvali v Pánovi. Ich konverzia je označená termínom: „A k Pánovi sa pridal veľký zástup.“
Keď prišiel Barnabáš do Antiochie, „videl Božiu milosť a zaradoval sa“. Ovocie Božej milosti bolo zjavné. Taký veľký rozdiel bol medzi SZ náboženstvom zákona a NZ náboženstvom milosti, že si ho ľudia všimli a začali Pánových učeníkov volať kresťanmi. Máme meno od Krista, ktorému patríme a ktorí žije v nás skrze svoju milosť. Je potrebné vytrvať v Pánovi, nielen uveriť, ale žiť v Kristovi. A toto nás privedie ku Spáse.