„Dokedy nás budeš držať v napätí? Ak si Kristus povedz nám to otvorene.” Vidíme Pána Ježiša v chráme medzi tými, ktorí by mu mali najlepšie rozumieť. Ale v tomto chráme je zima, ktorú spôsobuje nevera a nerozhodnosť. Ľudia, ktorí chcú v neho uveriť, nejednajú tak hnevlivo. Sú napätí, striehnu na každý Ježišov skutok, na každé jeho slovo. Takto sa predsa nechováme k svojmu Mesiášovi. Nechcú veriť a Ježiš im to odhaľuje.
„Už som vám to povedal a neveríte”. Ježiš to nielen povedal, ale aj skutkami potvrdil. Svedčia o ňom skutky, ktoré koná v mene svojho Otca. Veď kto pred ním takéto skutky konal? Keď čítame Písmo, zistíme, že Ježiš sa nechová ako liečiteľ, ku ktorému sa musí chodiť aj rok, kým človek dosiahne zlepšenie svojho stavu, dokonca sa nechová ani ako prorok, ktorý musí najprv úpenlivo Boha prosiť a potom vo viere vyprosené prijať. Ježiš si počína, ako sám Život. Ako Boh a Pán, ktorý má moc. Ježiš je skutočne Syn Boží – Spasiteľ. On tými, ktorí ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Kresťanstvo je náboženstvo moci.
„Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“ Toto je najhlavnejšie kritérium, podľa ktorého môžeme rozlíšiť, či niekto patrí do Kristovho ovčinca. Prvým kritériom je ochota počúvať. Je to aj prvé prikázanie zo všetkých. Hlavné prikázanie lásky začína príkazom „Šema!“, čo znamená „Počúvaj!“ Podľa toho môžeme rozlíšiť ľudí, či sú ochotní počúvať Božie Slovo alebo nie. Hlavným kritériom je ochota počúvať Božie Slovo. Ide o to, či je Božie Slovo riadiacou a utvárajúcou normou môjho života, alebo či sa riadim len ľudskou chytrosťou. Dokonca môžem i takto položiť otázku: „Či je Božie Slovo mojím jediným Životom, alebo či mám okrem neho ešte aj iný život.“
Ak vierou prijímame Božie Slovo, stávame sa účastnými Božej múdrosti. Bez počúvania Božieho Slova neexistuje skutočné prijatie Krista. Lebo živú osobu nemôžem prijať na spôsob veci. Osobu prijímam natoľko, nakoľko ju uznávam a nakoľko sa sám odovzdávam. Ježiša prijímam vtedy, keď svoj život podriaďujem jeho Slovu. Takto nás učí prijímať Ježiša jeho matka. Duch Svätý oplodňuje dušu vtedy, keď sa podriaďuje Božiemu Slovu, keď vyslovuje svoje „fiat!“. Takto sa uskutočňuje naša osobná Spása.
Keď my poznávame Ježiša ako Božie Slovo, vtedy sa aj On priznáva k nám: „ja ich poznám“ Na konci časov, pri poslednom súde, Ježiš určitej skupine ľudí povie: „Nepoznám vás!“ Podobne sa vyslovuje v podobenstve o desiatich pannách, z ktorých päť bolo múdrych a päť nerozumných. „Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: „Pane, otvor nám!“ A on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ Ale on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!“
0n hovorí: „moje ovce počúvajú môj hlas a idú za mnou“. Aj my počúvajme jeho hlas. On stále hovorí vo svojom Slove. V tomto svete sme podobní turistovi na ceste v nebezpečnom teréne. Ak chce šťastne touto cestou prejsť, musí často pozerať do turistického sprievodcu. Nám robí sprievodcu jeho Slovo. Poznanie Ježiša nespočíva len v tom, že vieme, čo učil, že dobre ovládame Písmo Sväté. Pán Ježiš vyslovene hovorí: „a ony idú za mnou.“ Je potrebné robiť kroky viery a tie sa robia tak, že uskutočňujeme Božie Slovo namiesto chytrosti tohto sveta. Vždy, keď uskutočňujeme Božie Slovo, preniká do nás Boží Duch.
„Ja im dávam večný život.“ Len ten život má zmysel, keď je večný. Vtedy má zmysel vzdelávať sa, budovať krásne vzťahy. Milovať niekoho znamená povedať mu: „Chcem, aby si bol večne!“ Takto dokáže milovať len Boh. Niekedy si večnosť predstavujeme ako do nekonečna predĺženú časnosť, v ktorej žijeme a ktorá nás nedokáže uspokojiť. Večnosť je spôsob Božej existencie, ktorá je nad časom a priestorom, plná blaženosti, stála sústredenosť na Milovaného Boha. Stále uchvátenie Bohom.
Keď milujeme Toho, ktorý nás skôr miloval, aj pre nás platí: „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“ Podobne to vyjadruje aj svätý Pavol: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?…Som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“
Aj v dnešnom prehlásení Pána Ježiša počujeme to isté: „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky.“ Nik nie je väčší a mocnejší ako Boh. Moc diabla je len relatívna. Je mocný len natoľko, nakoľko sa mu ľudia podriaďujú. Je mocný len skrze ľudí, ktorí sú ochotní plniť jeho zvrátenú vôľu. Ale Božie Slovo zjavuje, že jeho moc je obmedzená. Nie je všemohúci a vie aj to, že príde doba, keď sa bude musieť zodpovedať za svoje zlé činy. Aj v zmätkoch našej doby je potrebné stále na toto myslieť. Ježiš je prvý a posledný. Začiatok a koniec. Alfa i omega. Jemu je daná všetka moc na nebi i na zemi.
„Ja a Otec sme jedno.” Ježiš, Vtelené Božie Slovo a Boh Otec sú v Duchu Svätom jedno. V Bohu neexistuje žiadna forma rozštiepenosti, že by Boží Syn chcel ináč ako Boh Otec. Syn zmýšľa rovnako ako Otec. Kto vidí Syna, vidí Otca. Ducha nemôžeme ináč vidieť ako skrze jeho Zjavenie prostredníctvom človeka. V Ježišovi sa neviditeľný Boh stáva viditeľným a neexistuje žiaden iný Boh, ako Ten, ktorý k nám hovorí skrze Krista. Skutky, ktoré koná Ježiš, sú skutky, ktoré mu dal vykonať Boh Otec. Boh Otec je tak dobrý ako Ježiš. A tohto Boha sme my všetci povolaní nasledovať.