„Nech sa vám srdce nestrachuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa!“
Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu. Treba rozlišovať medzi božou bázňou a strachom alebo hororom z Boha, ktorým mnohí kresťania napriek tomu, že chodia do kostola, trpia. Niekedy sa mi dokonca zdá, že týmto desivým strachom trpia viac ľudia chodiaci do kostola ako neveriaci. Chýba im základná dôvera vo svojho Stvoriteľa.
Možno to má na svedomí hrozba pekla. Ale peklo je na opačné strane jako Boh a Spása. Bůh nás nestvoril pre peklo, ale pre Spásu a Spása člověka je v Ňom.
Možno je v tom ešte niečo iné. Spása nie je vecou zásluh, ale plodom odovzdanosti.
Strach je na opačnej strane ako viera a láska. Dokonalá láska vyháňa strach. Dôverujme Ježišovi tak, ako dôverujeme Bohu. Verme Ježišovi Božskou vierou. On vie, čo hovorí, lebo On jediný zostúpil z nebies a vie ako to tam vyzerá.
Celé prostredie, do ktorého sme narodili svojím telesným zrodením, napriek tomu, že je poznačené hriechom, ešte stále učí viere, vyžaduje vieru. Viera je základný predpoklad života. Viera vedie k otvorenosti a otvorenosť umožüje prijímanie a rast.
Bez akejsi prvotnej viery by sa nemluvňa neodvážilo ani nadýchnuť. Veď už prvý nádych je prejavom veriaceho postoja. Dieťa sa odvážilo nadýchnuť a nebolo sklamané. Odvážilo sa v prvom nádychu otvoriť svoju bytosť a prijať vzduch. Odvážilo sa piť materské mlieko a nebolo sklamané.
Ešte dobre, že sa týchto prvých reakcii neúčastni ľudský rozum. Ten by zo samého strachu zomrel na udusenie. Tieto veriace postoje sú zabudované priamo do našich pudových reakcii.
Boli sme stvorení pre Dobro. Boh je Dobro, Najvyššie Dobro, Samé Dobro, Jediný Dobrý. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že človek hľadá to Dobro a dokonca ho hľadá aj každým svojím hriechom, aj keď ho takto nemôže nájsť.
„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ Dosť miesta je tam, kde vládne Stvoriteľ priestoru a času. On nám pripravuje miesto, lebo Boží úmysel je Spása všetkých, ktorí počujú a veria. Všetkých, ktorí sa nebudú tvrdošijne uzatvárať pred posväcujúcim Božím Duchom.
Moderná fyzika nám dokazuje, že realita, do ktorej sme sa narodili, sa skladá z množstva rozmerov. I keď naše zmysly sú schopné vnímať a chápať len trojrozmernú skutočnosť, predsa vesmír je nesmierne veľkolepejší, zložitejší a priestrannejší.
Ježiš nazýva budúci svet Dom Môjho Otca. Nebo je Dom nášho Otca. Nebo je domom. Vraciame sa domov. A je to dom, ktorý má svojho gazdu a tým je Nebeský Otec. Je to Dom, v ktorom vládne nesmierne príjemná atmosféra. Je to Dom Objatia. Ideme ku Otcovi, ktorý má ten istý charakter ako Ježiš.
Keby Pán Ježiš povedal nekonečne mnoho príbytkov, bolo by to pre nás nepochopiteľné a nebolo by to ani pravdivé, lebo nekonečný je jedine Boh sám.
Kresťanská smrť to je príchod do Domu nášho Otca. Ak som prijal Ježiša, ako svojho Pána, ako svoj život, je Jeho Otec v pravom slova zmysle aj mojím Otcom a ja sa vraciam do náruče najúžasnejšieho Otca.
„Keby tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Ježíš tu používá výrazy, ktoré boli jeho súčasníkom známe zo svadobných zvykov. Keď sa v Izraeli po pytačkách buducí manželia zasnúbili, muž podobnými slovami vysvetloval svoj odchod domov, kde začal chystat príbytok pre seba i svoju budúcu.
A aj keď nás Ježiš vo svojom biologickom tele opúšťa, sľubuje, že sa znovu vráti, aby nás zo sebou zobral. Jeho úmysel je, aby sme aj my boli na tom mieste, kde je On. A jeho miesto je Raj. Lotrovi na kríži sľubuje: „ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Boh nás stvoril pre Raj a nie pre Zatratenie. Zatratenie je na opačnej strane ako to, čo pripravil Boh pre svoje stvorenie.
„A cestu, km idem poznáte“. Cestou je sám Ježiš. Nie je cestou, po ktorej sa šliape nohami, ale je cestou, o ktorej sa dá povedať, že je súčasne životom. Teda rastom. On je Životom, ktorý vedie do Kráľovstva Božieho.
Ak prijmeme toto Božie semeno do seba, z ktorého sa On sám počal v tele svojej matky, ak sa naplníme jeho Duchom, dozrieme do jeho podoby a budeme schopný stretnúť sa s Otcom. V opačnom prípade Boh ostane pre nás hrozným tajomstvom. Ježiš sa počína vierou v Božie Slovo.
Iným spôsobom sa nedá dôjsť k Otcovi, ako skrze vnútornú podobnosť s Ježišom. Ak sme už v tomto živote zakúsili čosi z dôvernosti s Ním, lebo poznať v hebrejčine vyjadruje nielen rozumové poznanie, ale predovšetkým intímne vzťahy, budeme poznať aj Otca.
Po smrti sa nestretneme s iným Bohom a s inými prikázaniami života, ako nám ohlásil a ukázal Ježiš. A preto sa dnes zvláštnym spôsobom modlime za svet, ktorý ešte nieje zasiahnutý Kristom. Za tých, ktorí sa usilujú prísť k Bohu vlastnou silou a vlastným rozumom, a nie skrze prijatú milosť. Za všetky nekresťanské náboženstvá. Zvlášť za svet Islamu.