V evanjeliu dnešného dňa sme počuli prehlásenie zo strany Pána Ježiša: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“ Teológia nás poučuje, že Ježiš je Pravý Boh a pravý človek – Bohočlovek, dokonalý človek, v ktorom sa uskutočnil Boží plán, teda človek ako Boží obraz – Zjavenie Boha. Krásnu úvahu o tomto poslaní Božieho Syna nachádzame u sv. Ireneja v traktáte: „Proti bludom”: „Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia a ani Syna bez Otcovej priazne. Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, Ono nám ho vyslovuje… Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi. Veď skrze Slovo sa zjavuje všetko. A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej večnej blaženosti, ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu.”
Ježiš ako Bohočlovek nám zjavuje úžasne pravdy aj o človeku. Hovorí o sebe ako o Ceste a to znamená, že my všetci ho môžeme nasledovať. Zjavuje sa nám ako Pravda, pravda o Bohu i o človeku a o ich vzájomnom vzťahu. Zjavuje, že Boh a človek môžu spolu prebývať v ľudskej prirodzenosti, že ľudská prirodzenosť je schopná prijať Boha, ako svoj Život. Skutočnosť Vtelenia ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu. „V tom sa ukázala Božia láska k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme mali život skrze neho” (1 Jn 4,9). On je záväzným pravidlom NZ. Sv. Irenej tvrdí: „Pre toto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, tak sa stal Božím Synom.”
Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova môžeme povedať v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je naozaj naším ľudským svetom a Boh sa v ňom viditeľne prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme dobré v živote vykonali. Už v Starom Zákone môžeme vidieť, že Boh chce zjaviť skrze človeka nielen svoju lásku a spravodlivosť, ale aj svoju moc. Keď má Mojžiš vyviesť vodu zo skaly a on zaváha a dva krát buchne palicou po skale, napriek tomu, že sa voda vyliala prúdom a napila sa pospolitosť, Boh mu zazlieva: „Pretože ste mi neverili a neoslávili ste ma pred očami Izraelitov, nevovediete tento ľud do krajiny, ktorú im dám.” (Num 20,11-12) Mojžiš je potrestaný za svoje zaváhanie, pretože s istotou neuveril Bohu a v tomto prípade vierou Boha neoslávil. Podobný postoj zaujme Ježiš voči apoštolom, keď si nevedia poradiť s posadlým: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!” (Lk 9,19) Niekedy obviňujeme Boha z toho, že nezasahuje do tohto sveta postihnutého zlom, ale zdá sa, že toto je naša parketa, za ktorú nesieme pred Božou tvárou zodpovednosť. V tomto svete sa má prejaviť naša viera, nádej a láska. „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“
Kristus svojím Vtelením tajomne zasiahol celé ľudstvo, určitým spôsobom už vstúpil do všetkých ľudských životov a naša služba spočíva v tom, aby sme ľuďom hlásali toto úžasné tajomstvo: „A my ho ohlasujeme; každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.“ (Kol 1,28) Cena každého človeka je práve v tom, že Kristus je v hlbinách ľudskej duše. Kristus je Život, Boží Program v ľudskej bytosti. V našom ohlasovaní ide o to, aby sme ľudí upozornili na túto užasnú šancu Života, pre ktorú sa ale treba slobodne rozhodnúť. Toto mohutné Božie účinkovanie sa v nás neprejaví proti našej vôli a bez nášho výslovného súhlasu. Naša modlitba má byť predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať, akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. Nie presadzovať svoju vôľu. On je Pán, a ide o to, aby sme mu dovolil v sebe konať. On je v nás ako gén nového Života, ako možnosť Nového Života, ako šanca obnovy vo Vzkriesení. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh v nás budovať a na toto je správne odpovedať ako Panna Mária: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých duchovných skúsenostiach začíname chápať, že napriek najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali a nevyšľachtili z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny sa nedocieli drezúrou, ale milosťou, darom. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Len ten, kto nečíta Písmo Sväté, môže mať strach z Neznámeho Boha. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista. Ale Panna Mária dobre poznala a pozná Božie Slovo. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí. Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho. Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“
Sv. Bonaventúra, nasledovník sv. Františka, rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme“. Na inom mieste hovorí, že: „Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“
Na záver slová sv. Františka: „Nič iného si teda nežiadajme, nič iného si neprajme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plnosťou dobra, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je dobrotivý, bez hriechu a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, celá sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi.“