Dnes sa nám sv. Peter apoštol prihovára slovami: „Nech s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom.“ Sv. Peter vydáva svedectvo s istotou. Jeho svedectvo vyrastá z viery, ktorá si je istá svojím presvedčením. Len takto podané svedectvo má moc otriasť ľudským srdcom.
My kresťania zaťažení vplyvom západného myslenia, chápeme vieru ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Dá sa povedať, že väčšina veriacich katolíkov má akúsi filozofickú vieru. Mohli by sme ju vyjadriť takto: „Verím v existenciu Boha preto, lebo som skúmal prírodné vedy a dospel som k názoru, že musí byť niečo nad nami, nejaký rozum, ktorý všetko riadi a vedie.“ Chápu vieru podobne ako ateisti. Takáto čisté špekulatívna viera založená len na ľudskom rozumovom úsudku, nieje vierou v zmysle Písma Svätého a preto ani neprivádza človeka k ospravedlneniu a ku svedectvu. Takáto viera nemá veľký vplyv na život človeka, lebo takýto človek veľmi často vo svojom živote postupuje voči Bohu bezohladne, ako by Boh nemal čo povedať k jeho životu, akoby vôbec neexistovalo Božie Slovo. Takáto viera sa týka nejakého boha, ale náš Boh je konkrétny a má charakter Ježiša Krista.
Zasa iní kresťania si zamieňajú vieru s teologickým vzdelaním. Namiesto verím Bohu nastupujú vedomosti zo štúdia teológie. Máme vieru, ktorú zvykneme vyjadriť recitovaním Kréda, ale biblická viera je čosi omnoho hlbšie a širšie, len ako viera v určitý vieroučný článok. Človek môže veriť vo všetko, čo sa k viere predkladá a predsa môže mať základný nedostatok, nedôveru voči Bohu, „horor z Boha”, ktorý uráža Boha v jeho podstate. Je to hriech, ktorým urazili Boha už naši prarodičia, pretože neuverili v jeho dobrotu.
Kde máme hľadať korene tejto „akoby viery”. Mnohí kresťania zabúdajú, že predmetom viery je Božie Slovo a spôsob viery je istota. Veľmi často našej rozumovej viere chýba pravý základ a to poznanie Božieho Slova. Pretože viera je predovšetkým vzťah k Božiemu Slovu. Sv. Pavol dokonca vyhlási, že viera je z počutia Božieho Slova, z hlásania Božieho Slova. Náš Boh nemlčí, preto môže Písmo Sv. hovoriť o Abrahámovi: „Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť”.
Spôsob viery je istota v tom, že čo povedal Boh je pravda. Teda iná chyba našej „akoby viery“ je v tom, že si nieje istá. Počuté Božie Slovo neprijímame s istotou. Ak však niekto začína pochybovať zostupuje z úrovne viery. Katolícka náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o pochode viery by sme mohli vyjadriť nasledujúcim sylogizmom (schémou myslenia). „Boh vyslovuje svoje Slovo. To, čo Boh vyslovuje je predmetom viery. Boh je svätý, preto nechce a ani neklame. Boh je vševediaci, preto sa nemôže mýliť. Ak viem o niečom, že to hovorí Boh, správny postoj môže byt len neochvejná istota. Keby som si pripustil pochybnosť, odmietol by som autoritu Boha. Pochybnosť v tomto zmysle je znevažovaním Boha, pretože ho podozrievame, že nieje vierohodný. Samozrejme môžu byť pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či toto Slovo je naozaj Slovo Božie. Či som tomu dobre porozumel?
Rímsky katechizmus hlása: Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, pretože má svoj základ v Slove samého Boha, ktorý nemôže klamať. Je pravda, že sa zjavené pravdy môžu zdať ľudskému rozumu a skúsenosti temné, ale „istota, ktorú dáva božské svetlo, je väčšia než tá, ktorú poskytuje svetlo prirodzeného rozumu.” Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, pretože má svoj základ v Slove samého Boha, ktorý nemôže klamať. Viera vyžaduje, aby človek rozumom i vôľou prijal zjavenie, ktoré Boh uskutočnil svojimi činmi a svojimi slovami. „Veriť” sa preto vzťahuje ku dvom skutočnostiam: k osobe a k pravde: k pravde kvôli dôvere, ktorú má človek k osobe, ktorá ju dosvedčuje. Viera je osobné (bytostné) prilnutie celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje.
Sv. Peter ohlasuje s istotou, že toho Ježiša, ktorého sme ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom. Vieme, že slovo Pán sa užívalo namiesto Božieho mena JHVH. Od chvíle vzkriesenia z mŕtvych je Ježiš aj ako človek zbožštený. Boh ho urobil aj Pánom aj Mesiášom, lebo On je naozaj riešením všetkých ľudských problémov. Ježiš naplnil Boží zámer s človekom, naplnil oprávnené Božie očakávanie voči človeku a v ňom sa Boh zmieril s človekom. Toto urobil Boh ako odpoveď na náš hriech.
A naša reakcia by mala byť podobná tej, ktorú opisujú skutky. „Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Tak často si dávame pozor, aby sa naše slovo nikoho nedotklo, nikoho nezranilo, avšak existujú zranenia, ktoré vedú k uzdraveniu. Peter pravdu nezahmlieva a ani nezatajuje, zreteľne hovorí: „ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil Pánom a Mesiášom.“ Na jednej strane priamo menuje hriech, na druhej strane hovorí o Božom čine. Vražda Bohočloveka na kríži je naozaj najstrašnejší hriech, akého sa človek mohol dopustiť. Na druhej strane Boh všetkému dáva iný zmysel a iné ovocie. „Vy ste ukrižovali.“ to je pravda o nás všetkých, ktorá bolí. To bolí a preniká ľudské srdce. Ježiš zomrel za nás, každý si to môže prisvojiť a povedať si: Ježiš zomrel namiesto mňa. Moje zomieranie by však neprinieslo Spásu. „Ale Boh ho urobil aj Pánom aj Mesiášom.“
Všimnime si, od koho vychádza záujem o Spásu. Tí, ktorí počúvali Petra zvolali: „Čo máme robiť bratia?“ Koľko krát chceme niekoho priviesť ku Spáse. On však nevníma svoju situáciu ako niečo, čo potrebuje zásah zhora. Dokiaľ človek nepochopí zúfalosť situácie, ktorú v ňom vytvára hriech, dokiaľ on sám nebude kričať: „Pomôžte mi!“ alebo „Čo mám robiť?“, ťažko ho môžeme priviesť ku Spáse. Dokiaľ sa človek nepresvedčí, že každý hriech je zasiatym semenom smrti v jeho duši, tak je schopný sa pozerať na nás ako na tých, ktorí ho prišli zahubiť.
Rímsky katechizmus nás poučuje: Viera je nadprirodzený Boží dar. Človek potrebuje vnútornú pomoc Ducha Svätého, aby uveril. „Veriť“ je ľudský úkon, vedomý, dobrovoľný, ktorý plne zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. „Veriť” je cirkevný úkon. Viera cirkvi predchádza, rodí a udržuje a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nikto nemôže mať Boha Otcom, ak nieje jeho matkou cirkev”. „Veríme všetkému, čo je obsiahnuté v Božom Slove, písanom alebo tradovanom, a čo cirkev predkladá ako Božie zjavenie.“ Viera je ku spáse nutná. Sám Pán tvrdí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený: kto však neuverí, bude zavrhnutý”/Mk 16,16/.
Môžeme si položiť otázku: „Verím Bohu, ktorý sa mi zjavuje vo svojom Slove? Verím vo Vtelené Božie Slovo? Verím, že Ježiš je Pravdou?”