Zatiaľ čo prvé čítanie zo Skutkov apoštolských hovorí o istote viery a z nej prameniaceho svedectva, v evanjeliu Pán Ježiš prehlasuje: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“. Tento výrok hovorí čosi o našej Spáse, dokonca môžeme povedať o istote našej Spásy. Základom kresťanského života je viera. A môžeme povedať, že je to viera, ktorá si je istá tým, čomu verí. Takáto viera je Božím darom, ktorý si môžeme v modlitbe vyprosiť od Boha. Ak sa o takúto vieru oprieme, staneme sa slobodnými od pocitov a tak sa nám podarí uniknúť rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho Slova.
V tejto súvislosti si treba vyjasniť problém vyvolávajúci spory katolíckej cirkvi a niektorých protestantských cirkví, a to problém istoty Spásy. Niekedy sa stretneme u niektorých protestantských cirkvi s otázkou, ktorá pre nás katolíkov zneje veľmi zvláštne: „Si už spasený?“ I svätý Pavol akoby nahrával tomuto tvrdeniu, keď prehlasuje: „Milosťou, ste spasení a nie zo skutkov” Karol Rahner vo svojom „Teologickom slovníku” píše: „Istota spásy je pojem reformačnej teológie a označuje natoľko pevnú vieru v ospravodlivenie, že táto viera už nepripúšťa žiadnu pochybnosť o konečnej spáse človeka. Istotu spásy tohoto druhu označuje katolícka teológia ako absolútnu istotu spásy. Takto chápaná istota spásy bola zamietnutá Tridentským koncilom, lebo kresťanovi síce na jednej strane nieje dovolené v žiadnom prípade a teda absolútne pochybovať o tom, čo naozaj Boh v Ježišovi Kristovi uskutočnil, a o všeobecnej spasiteľnej Božej vôli, z druhej strany to však nevylučuje pochybnosť o vlastnom stave spásy.”
Príčinou sporov je nepresne rozlišovanie pojmov: „istota viery, istota spásy z Božej a z ľudskej strany a milosť vytrvania dokonca!’ Keď chceme hovoriť o Spáse, musíme rozlišovať: Istota je v tom, že Boh chce spasiť všetkých ľudí, istota je v tom, čo Boh skrze Krista pre nás urobil. Ježiš predsa na kríži záväzne prehlasuje, že dielo Spásy človeka „je dokonané!“. Neistota je jedine z našej strany. Sv. Augustín tvrdí: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.” Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou vošli do skutočnosti Spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli. Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatosti potvrdzuje, že sviatosti pôsobia „ex opere operato”, to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a ľudského úsilia zo strany vysľuhovateľa, ale mocou samotného spasiteľného diela Kristovho, ktoré sa aktualizuje vo sviatostiach. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery. Toto Božie očakávanie môžeme splniť vďaka Duchu Svätému, ktorý v nás pôsobí, skrze našu slobodnú vôľu.
Teda ak stojíme pred Bohom a jeho Slovom a sme povolaní k viere v nich, tak našou odpoveďou môže byť jedine neochvejná viera, ktorá si je istá. Napr. v dnešnom evanjeliu Pán Ježiš hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený!“ Keby sa nás v tejto súvislosti sám Ježiš opýtal tak, ako sa kedysi opýtal Lazarovej sestry: „Kto verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?” (Jn 11,25-26), čože mám vtedy odpovedať? Možná je len jedna správna odpoveď: „Verím!“ Si si istý svojou vierou? Nemôžem inakšie odpovedať ako: „Som si istý?“ „Či si si istý svojou Spásou?” V tejto súvislosti – samozrejme! Teda aby som to správne sformuloval: „Ak pôjdem cestou, ktorou je Ježiš“, alebo: „Ak vstúpim bránou, ktorou je Ježiš, budem spasený!“
Z Božej strany je Spása istá, ako možnosť a ako prísľub, ale z ľudskej strany je možné zlyhanie. Nemyslím teraz na morálne zlyhanie ako prejav slabosti človeka voči hriechu, ktorý v ňom prebýva, ale myslím na zlyhanie ako odpad od viery, ako odchod z odovzdanosti. Toto je problém „vytrvalosti do konca“. Pán Ježiš predsa na inom mieste hovorí: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený!“ Tu je ťažisko sporu medzi nami a protestantmi. Spása v Božom svete je skutočnosťou, my ju však musíme dovoliť v sebe uskutočniť a musíme v tom vytrvať až do konca pozemského života. Niektorí protestanti sa dopúšťajú chyby, keď opovážlivo hovoria: „už som spasený”. Ešte žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána a preto môžu zlyhať. Vidíme, že aj Písmo Sv. pozná také prípady, keď ktosi uveril v Krista, ale odpadol od neho: apoštol Judáš, Demas, kováč Alexander.
Avšak chcem upozorniť, že aj opačný extrém je blud a s tým sa stretáme skôr v našom katolíckom prostredí. Často sa stáva, že ľudia, ktorí denne chodia do kostola, počúvajú a veria Božiemu Slovu a snažia sa ho aj žiť, často žijú tak, ako by v nič nemohli dúfať. Napr. starenka, ktorá sa ozaj celý život usilovala žiť kresťanský, mi povedala, že nevie, či bude spasená alebo zatratená. A to nieje správna odpoveď. Sv. Pavol učí, že „v nádeji sme spasení” (Rim 8,24). Blud je žiť bez očakávania blaženej nádeje, ako to nakoniec v každej sv. omši vyznávame: „Očakávam splnenie blaženej nádeje!“ V liste Filipanom píše sv. Pavol: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.” Sú určité znaky, ktoré ukazujú či ideme po ceste spásy. Sú to znaky nového života, o ktorých nachádzame zmienku na viacerých miestach Písma. Reálnym znakom je ovocie Ducha Sv.: „Láska, radosť, pokoj“.
Nachádzame sa v podobnej situácii, ako človek, ktorý v predpredaji kúpil lístky na predstavenie a teda musí len dodržať čas predstavenia a prísť. Je to iná situácia, ako ísť do kina a nemať ešte lístky. Keď mám viacej lístkov vo vrecku, môžem veselo a odvážne pozývať druhých na predstavenie. Ak ich ešte nemám, bola by to trúfalosť a mohlo by to skončiť fiaskom. Asi takto by sme mohli vyjadriť našu istotu spásy. Ak sme uverili v Krista, ak sme sa dali pokrstiť, ak sme ho vierou prijali, ak sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť v moci Ducha Svätého Božie Slovo, vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje. Podobne ako človek, ktorí má lístky, môžeme a máme pozývať druhých ku Spáse.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha. Hovoril totiž: „Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vyrvať radosť ducha. Nosí so sebou prach a podlá ľubovôle ho hádže do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu nič proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Ak je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovaniek”.
Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.” (FR.Pr.str.244/125)
Chcem k tomu len dodať, že sv. František pozná čosi ako „radosť zo Spásy” a to je zážitok Božej blízkosti, ktorý človek môže prežiť v modlitbe.