Obdive dnešné čítania majú spoločného menovateľa. Zobrazujú otcov, ktorí majú problémy s deťmi. Môžeme povedať, že zobrazujú otcovskú lásku. V prvom čítaní vidíme, že aj keď Absolón stojí v opozícii voči svojmu otcovi a chce uchvátiť moc do svojich rúk, predsa neprestáva byť synom svojho otca a jeho otec má stále pre neho pripravené miesto vo svojom srdci. Dávid sa nedokáže tešiť zo svojho politického víťazstva za cenu smrti svojho syna. On sám nemal takýto úmysel. Keď išiel národ do boja, prosil vojenských veliteľov, aby z ohľadu na neho, šetrili jeho syna Absolóna. Dávid je viacej otcom ako kráľom. Poznáme kráľov, ktorí dali povraždiť vlastné deti, len aby neprišli o svoju moc. Dávid je však viacej otcom ako kráľom.
A ja sa vás teraz opýtam, či si myslíte, že boh Otec je iný, že on jednoducho zatratí človeka, že skántri dielo svojich rúk, svoje dieťa? Dávid je preto taký, pretože v jeho živote sa objavuje Láska, ktorá je z Boha. My vždy nesieme v sebe len malé iskričky lásky, z veľkej Božej Vyhne. Ale Láska, ktorou je Boh, nepozná nepriateľov. Boh nás miluje. Ten, kto nielen miluje, ale ten, kto Láskou je, nemá ku svetu iný vzťah ako Lásku. Tým nechcem tvrdiť, že neexistuje peklo, že neexistuje zatratenie, ale je to dielo neposlušnosti voči Bohu a uzatvorenosti pred Spasiteľným zásahom Boha. Bohu je ľúto každého človeka. Boh chce spasiť všetkých ľudí.
Starý židovský midraš, ktorý pojednáva o tejto udalosti, hovorí aj o tom, že Dávidov syn Absolón, pretože sa dopustil zrady proti vlastnému otcovi a kráľovi, za tento hrozný hriech zostúpil až do siedmeho, najhlbšieho pekla. Židovské predstavy o posmrtnom živote boli podobne i nepodobné naším. Peklo delili na viacej stupňov alebo oddelení a aspoň v určitých prípadoch pripúšťali vyslobodenie z pekla. Napr. keď sa niekto za zomrelého modlil, alebo on sám ľutoval, mohol človek prejsť z hlbšieho oddelenia do vyššieho. Tento starý midraš hovorí aj o tom, že keď sa Dávid dopočul hroznú správu o smrti svojho syna, začal vzdychať: „Môj syn Absolón”. Na tomto mieste Písma Svätého sa tento povzdych objavuje 7 krát. A tento starý židovský midraš hovorí, že po každom povzdychu otca a kráľa Dávida, vystúpila duša jeho syn Absolóna o jeden stupeň z pekla, až nakoniec bol úplne oslobodený.
Všimnite si, že Dávid nehovorí Bohu o Absolónovi, ako o niekom, s kým ho už nič neviaže, žiadne puto, ale robí sa zodpovedným za svojho syna. Dokonca je ochotný za neho zomrieť: „Syn môj, Absolón; syn môj, syn môj, Absolón! Keby som ja bol zomrel namiesto teba, Absolón, syn môj, syn môj!” (2 Sam 19,1) Aj týmto je podobný Kristovi.
„Kráľ sa trápil pre svojho Syna”. My si niekedy sťažujeme na deti, či už telesné alebo duchovné. Sme nešťastní, že trpíme za nich, hoci sme im nedokázali odovzdať nič iné, len narušenú existenciu, pretože sami sme hriešnici. Avšak toto utrpenie, ak sa k nemu správne postavíme, je Kristovské. Môže sa stať utrpením z lásky. Žalujeme na deti, namiesto toho, aby sme sa urobili za nich zodpovední pred Pánom. Ježiš sa učinil zodpovedným za hriechy celého sveta. Dokiaľ sa nezjednotíme s touto jeho zodpovednosťou za hriechy, nikdy nenájdeme radosť v trápení, ktoré na nás spravodlivo dolieha. Pán Boh nechce počuť žaloby na deti. On chce, aby ste sa za ne postavili a vyprosovali im Božie požehnanie. Satan je nazývaný „žalobca našich bratov“, ale Kristus sa prihovára za nás, Duch Sv. sa taktiež prihovára za nás a dokonca nevysloviteľnými vzdychmi. Buďme plní Kristovho Ducha, ktorý sa vydáva za nás a za našu spásu.
Pán Ježiš na inom mieste hovorí: „Vy hoci ste zlí, viete dávať dobré veci svojím deťom, o čo skôr dá Otec nebeský dobré veci (Ducha Svätého) tým, ktorí Ho prosia“. Teda, keď nám dnešné čítania ukazujú obrazy dvoch dobrých ľudských otcov, nech nám znovu a výraznejšie zaznie to: „o čo skôr”, o čo viac Boh, ako človek. Keď otec Jairus prosí o život svojej dcérky, Boh mu hovorí: „Neboj sa, len ver!“ Láska môže robiť divy, tam kde sa v ňu verí. Kde sa neverí v lásku, aj jej najkrajší prejav sa vykladá oko zlo. Kde sa v lásku verí, tam láska môže pôsobiť. K láske sa prichádza skrze vieru.
Keď chceš dnes v eucharistii prežiť Božiu moc, uver v Ježišovu lásku až do krajnosti. Matka Tereza hovorievala: „Keď pozriem na kríž, vidím, ako nás Ježiš miloval, keď pozriem na eucharistiu, vidím, ako nás Ježia miluje.” V eucharistii je Láska prítomná uprostred nás. Môže pôsobiť na toho, kto v ňu verí. Boh je tu a chce ti pomôcť, rovnako ako tej žene, ktorá trpela na krvotok. Mnohí sa tlačili na Ježiša a predsa jej dotyk bol iný, ako anonymný tlak zástupu. Ona sa dotkla s vierou a z toho istého teľa, ktorého sa mnohí dotýkali, vyšla moc na uzdravenie. Ona sa dotkla s vierou, ona sa dotkla s túžbou a očakávaním. A Telo Kristovo ju uzdravilo.