Apoštol Pavol v liste Hebrejom nás vyzýva k zápasu s hriechom. Doslova hovorí o možnosti „odporovať hriechu až do krvi“. Táto myšlienka ma zaujala, pretože si uvedomujem, že sa medzi veriacimi katolíkmi vytráca vedomie, že hriech nestačí len priznávať a vyznávať, ale aj s ním zápasiť a premáhať ho.
V knihe Genezis sa Boh takto prihovára Kainovi, ktorý sa chystá zabiť svojho brata Ábela. „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“
Hriech tu je predstavený ako démon, teda nielen určitý zlý skutok ale démon, ktorý človeka tlačí ku zlému skutku a následne po skutku ho ovládne. Tento démon žiadostí po človeku. Je tu užité to isté sloveso, ako keď Boh hovorí Eve, že bude žiadostiť po mužovi. Hriech chce človeka ovládnuť ale človek je vyzvaný k tomu, aby mu odporoval, aby nad ním zvíťazil.
Pokušenie obyčajne chápeme len ako zlo. Prichádza od zlého, ale v sile Ducha Svätého a sebazaprenia môžeme každé pokušenie urobiť dôkazom lásky k Bohu, tým, že ho premôžeme. V každom pokušení je totiž obsiahnutá aj skrytá Božia otázka na našu lásku k Nemu: „Miluješ ma väčšmi ako toto?“ A každé premožené pokušenie je súčasne našou odpoveďou: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem!“ Aj svätý František hovorí, že každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.
Existujú rôzne formy pokušení, napr. u detí je to túžba po sladkosti, u mladých zmyselnosť, pre ľudí stredného veku bohatstvo a kariéra, pre starých moc a lakomstvo. Ježiš zakúsil, tak ako my, všetky pokušenia, ale nedal sa, nezhrešil. Preto sa pokušenia nemusíme zľaknúť, ani sa ním nechať zastrašiť.
Pokušenie nie je hriech. Nie je hriech, keď sa nám objaví v mysli, hriechom sa stane až keď by sme sa ním začal zaoberať – prevažne nás zvedie a zhrešíme. Pokušenie nie je dôvodom k strachu – odožeňme ho a choďme ďalej, ale nie je ani dôvodom na ospravedlňovanie sa z hriechu. My totiž nie sme povinní zhrešiť. Poslúžme si prirovnaním. Nemôžeme zabrániť aby nám nad hlavou lietali vtáky, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo.
„Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov,…“ Včera v prvom čítaní sv. Pavol vypočítaval veľké množstvo svedkov, rôznych svätých a mučeníkov Starého zákona. My by sme k ním mohli pridať kresťanských mučeníkov a svätcov, ktorí od prvých stáročí až do našich dní už vydali a ešte vydávajú svedectvo Kristovi. Oni svedčia o tom, že sa dá zvíťaziť nad svetom, telom i diablom. Čítať životy svätých znamená čerpať motiváciu pre svoj zápas, oživovať v sebe nádej, že sa to dá. Sv. Ján hovorí, že každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý ako aj On je čistý.
Apoštol ďalej hovorí, že máme „zhodiť všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva,…“ Dve skutočnosti musí na svojej ceste za Kristom kresťan odvrhnúť od seba. Predovšetkým hriech. A ten spočíva vo všetkom, čo nieje zlučiteľné so Slovom Božím, teda všetko, čo stojí v opozícii voči Bohu a jeho Slovu.
Hriech nás opantáva, robí nás neslobodnými. Tak ako sa plavec môže zamotať do rias, tak sa duša môže na svojej ceste k Bohu zamotať do hriechu. Sv. Pavol však hovorí aj o príťaží. Do tejto kategórie patria veci, ktoré nemusia byť zlé, môžu to byť dokonca aj veci dobré, ktoré sa ale postavia ako prekážka na ceste k Bohu. Z lásky k Bohu opúšťame aj veci dobré, ktoré majú tendenciu zadržať si nás pre seba. Ide o celkovú zmenu životného štýlu. Správny kresťan praktizuje to najefektívnejšie bojové umenie: „Zápas s hriechom a so sebou samým“.
„…a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou,…“ Náš život je tu charakterizovaný ako závod, ako preteky. Je to zvláštny beh, kde si človek nemá pozerať pod nohy, ale ma mať oči upreté na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. O tomto by nám vedel čosi povedať sv. Peter. Keď chcel nasledovať svojho majstra, ktorý kráčal po vode, išlo mu to dotiaľ, dokiaľ sa díval na Ježiša. Akonáhle sa pozrel na to, po čom kráča, zľakol sa a začal sa topiť. Pohľad upretý na Ježiša nám umožní prejsť aj cez ľudský neriešiteľné skutočnosti.
„On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž,…“ Ježiš, ktorý je vo svojej najvnútornejšej podstate absolútne blažené bytie, Boh z Boha, sa zriekol svojho spôsobu blaženého bytia a prijal náš neblaživý údel, aby nás vykúpil. Vzal na seba kríž. Kríž nieje len riešením našej hriešnej minulosti, ale je aj životným štýlom skutočných kresťanov.
„Vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ „Zapri sám seba!“ Jedine v sile Kristovho kríža premáhame telo, svet i diabla. V znamení kríža začíname svoj deň. Krížom sa žehnáme ráno, na obed i večer. Krížom značíme a žehnáme svoje telo, aby bolo poslušné Božiemu Duchu.
V moci Kristovho Kríža sa dejú zázraky a uzdravenia. V moci Kristovho Kríža sú posadnutí oslobodzovaní od moci diabla. V moci Kristovho Kríža sú ti v spovedi odpúšťané hriechy. V Kristov kríž si bol pokrstený. V jeho znamení sa deje premenenie na oltári. Ním žehnáme nové kresťanské manželstvo. Kňazstvo to je služba Kristovmu krížu. V moci Kristovho kríža prechádza človek z tohto sveta do večnosti. Svet sa chce vymaniť z Kristovho kríža, ale iná skutočná sloboda, ako sloboda skrze Kristov kríž, neexistuje. Odísť spod Kristovho kríža znamená upadnúť do poroby diabla.
„…pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ Ježiš pohrdol potupou tým spôsobom, že na seba úplne zabudol, že všetko zlo skrze obeť premieňal na dobro. My môžeme pohrdnúť potupou spôsobom kajúceho lotra na kríži, ktorý si uvedomil a vyznal, že trpí spravodlivo, lebo sa mnoho prehrešil.
„Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“ Ježiša máme stále pred očami svojej duše, ale takisto máme na neho ustavične myslieť. Doslova sa máme sýtiť Božím Slovom. Často ho brať do rúk, premýšľať o ňom, často si ho opakovať. Zobrať si nejaký výrok Písma ako svoju zbraň do práce, opakovať si ho, aby postupne Božie Slovo preniklo všetko, čo robíme, ale i všetko čo chceme, čo myslíme a konáme, a všetko, čo sme.
„V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ Aj takto môže vyzerať zápas s hriechom. V hodine našej smrti, keď sa budeme definitívne rozchádzať so svetom i s telom, v ktorom neprebývalo dobro, bude možno tiecť aj naša krv. Možno bude tiecť naša krv na nemocničnom lôžku, kde budeme vydávať svedectvo Kristovi svojou blaženou nádejou a nesmiernou trpezlivosťou prameniacou z viery. A niekto možno bude povolaný svedčiť aj ako mučeník. Ak budeme Krista skutočne milovať a nasledovať, tak sa tohto dožijeme. Ale nepovažujme to za mínus, lebo to je veľká milosť od Boha.