Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Marka nám ukazuje ako vyzeralo prijatie Ježiša v jeho rodnom meste. Po všetkom, čo sme počuli, po všetkých tých mocných činoch, o ktorých nám evanjelista Marek už hovoril, by sme čakali triumfálnu oslavu, niečo na spôsob Kvetnej nedele. Na jednej strane ho mnohí počúvali, dokonca uznali nesmiernu moc, ktorá sa v jeho učení prejavovala. Divili sa, lebo si mysleli, že ho poznajú: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?” Zaujímaví je záver: „A pohoršovali sa na ňom“.
Čo ich pohoršovalo? Pohoršovalo ich to, čo mohlo byť pre nich tou najúžasnejšou zvesťou. Pohoršovalo ich to, že sa Boh začal prejavovať skrze človeka, skrze jedného z nich. Chyba bola v tom, že tohto človeka poznali od narodenia a mali ho pevne zaškatuľkovaného. Hovorili o ňom: „Vari to nie je tesár, syn Márie!“ Obyčajný tesár, žiadne Doc. ani Ing. ani MUDr. a dokonca ani len Mgr.. Mnohí si možno pri tom spomenuli na pochybnosti okolo jeho počatia, keď sa začali trúsiť nebezpečné reči okolo jeho matky o jeho nezákonnom pôvode. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.”
„A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.“ Hoci v kréde vyznávame: „verím v Boha Otca Všemohúceho..“, dnes sa nám dostáva akási lekcia o Božej nemohúcnosti. Ježiš nemohol konať kvôli predsudkom voči svojej osobe a z nich prameniacej nevere. Často v evanjeliu môžeme vidieť ako Ježiš žasne nad vierou niekoho, ale takisto sa čuduje nevere.
Keď ráz apoštoli, usvedčení z malej viery, budú prosiť o posilnenie, Ježiš ich vyzve slovami: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: „Zdvihni sa a hoď sa do mora“, a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy”. (Mk 11,22-26)
Čo to znamená: „Viera v Boha“, alebo „Viera v Boha Otca Všemohúceho“? Vyznávame ju, tvrdíme, že ju máme a predsa to v našich skutkoch nieje nejako vidieť. Čo to znamená veriť v Boha? Znamená to toľko, že základ sveta a skutočnosti nie je materiálnej povahy ale duchovnej. To znamená, že vo svete, v ktorom žijeme, neexistuje žiadne nevedomé miesto, žiadny hluchý a bezmocný priestor, lebo v Bohu žijeme, dýchame a sme. Všetko sa odohráva pred tvárou Božou. Snáď ešte výstižnejšie môžeme povedať, že všetko sa odohráva vo Vedomí Boha Stvoriteľa, ktorý je Všadeprítomnou mocou neoddeliteľnou od Lásky, od pozornosti. Vesmír, v ktorom žijeme, je plný Božieho súcitu a Božej snahy zachrániť hriešneho a chorého človeka. Boh, v ktorého veríme je Život a Vzkriesenie a teda aj Uzdravenie. Základná zjavená pravda hovorí, že Bohu je všetko možné. Skúsme sa o Neho oprieť, skúsme ho vzývať a prosiť.
Keď skutky apoštolské opisujú rôzne uzdravenia, ktoré sa diali prostredníctvom Ježišových nasledovníkov, veľmi často hovoria o tom, že u chorých, ktorí dosiahli uzdravenie sa predtým objavilo niečo, čo vyjadrujú slovami: „Viera v Božiu pomoc!“ Viera v ochotu Boha pomôcť chorému človekovi. Veď až tak Boh miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali večný Život. Rozmýšľajme, či niečo nechýba našim modlitbám? Boh koná podľa nášho očakávania.
Veríme, že uvidíme dobrodenia Pánove v krajine žijúcich? Očakávajme Pána a buďme statoční; srdce majme silné a držme sa Pána! (Zrov. Ž 27,13-14)