„Apoštoli sa poschádzali k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.” Všetci potrebujeme po určitej dobe činnosti, prísť ku Kristovi, otvoriť mu svoju dušu, ukázať mu svoje rany a problémy. Nedá sa žiť medzi ľuďmi a nechytiť do seba čosi z ducha tohoto sveta. Človek si ani neuvedomí, ako rýchlo do neho prenikne duch tohto sveta a on ani nezbadá, že to, čo učí druhých, nieje už evanjelium Pána Ježiša Krista ale len ľudské chytráčenie. Preto potrebujeme byť občas sami s Kristom, nechať sa ovplyvniť jeho Duchom, bez vplyvu tohoto sveta.
Ako to môžeme dosiahnuť dnes my, ktorí sme v každej chvíli vystavení vplyvu tohto sveta a nutne sa na nás odráža jeho zhubné pôsobenie. Môžeme zobrať Písmo Sväté ako učebnicu a spytovať si podľa neho život. Nechať Ježiša prehovoriť do svojho života. Nechať sa poučiť, nechať sa ovplyvniť. Niekedy je však človek už tak unavený, že jeho zmysly už nechcú počúvať, oči nechcú čítať. Vtedy je dobré a to uvádzam ako druhú možnosť, úplne zmĺknuť pred Ježišom a v tejto tichosti počúvať jeho hlas. Jednoducho byť len pri Ňom, nič nehovoriť, neospravedlňovať sa. Vnímať, že On ma miluje a seba samého vydal za mňa. Je to poslúchnutie Ježišovej výzvy: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení a ja vás občerstvím. Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinok pre svoje duše.” Prísť k nemu a učiť sa od neho. Je dobré ísť so všetkým k Ježišovi a On nám skutočne ukáže, čo je hriech a čo je čnosť. Keď otvoríme svoju dušu pred Ježišom, pocítime veľkú úľavu, pretože v ňom nájdeme pokoj svedomia.
Aj nám dnes Ježiš hovorí: „Poďte vy sami na osamelé miesto a odpočiňte si trošku!“ Jedine Boh nám praje. Jedine Bohu na nás záleží, aby sme si trošku oddýchli. Ježiš sa prejavuje ako starostlivá matka, ktorá ustavične sleduje zdravotný stav svojho dieťaťa. Jeho nezaujíma náš výkon, ale naše duševné zdravie.
Dnešné evanjelium končí zvláštnou situáciou. Hoci apoštoli mali úmysel ísť do samoty, ľudia pochopili ich zámer a predbehli ich, a keď vyšli z lode na druhý breh, bolo tam už množstvo ľudí. Ich reakcia nebola taká, žeby znervózneli. Písmo Sväté dodáva: „Keď Ježiš vystúpil, videl veľký zástup a bolo mu ich ľúto, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.” Čo by bol svet bez Krista. Vieme si vôbec predstaviť tu strašnú tmu a biedu duší ponechaných len na svoj tápajúci a obmedzený rozum, pohybujúcich sa len v nejasných mýtoch, nevadiacich, kto je Boh a čo sa mu páči. Nepoznajúcich vôľu Božiu a preto sa stále obávajúcich Božieho hnevu. Židia neboli nikdy bez Krista, lebo jeho postava sa ako červená niť tiahne celými dejinami spásy. Kristus je pre nás pastierom. Beda stádu bez pastiera. Takéto stádo si samé neporadí.
Sv. Terézia Veľká nám odovzdáva túto svoju skúsenosť s Bohom: „Hovorte mu všetko. Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda. Buďte pred nim pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustite od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe.“
Využime aj toto sv. prijímanie ako možnosť aspoň chvíľu byť s Ježišom samí. Povedzme mu všetko o sebe, o svojej práci, o svojej námahe, o svojich obavách. V pokore sa úplne pred ním otvorme a verme, že On nás dnes neprepustí domov naprázdno. Odnesieme si silu lásky do ďalších komplikovaných chvíľ nášho života.