V dnešnom evanjeliu vidíme, že Pán Ježiš dodržiaval sviatky stanovené Mojžišovým zákonom a nepopieral hodnotu chrámu a liturgie. Najnovšie biblické štúdiá dokazujú, že sviatosti a mnohé obrady katolíckej cirkvi, majú svoj predobraz a pôvod už v liturgii Jeruzalemského chrámu. Púť do Jeruzalema bola charakterizovaná vždy ako výstup, aj keď sa schádzalo z okolitých hôr. Do Jeruzalema sa „vystupovalo“ a z Jeruzalema „zostupovalo“. Týmto sa malo naznačiť výnimočné duchovné postavenie Jeruzalema.
Evanjelium nám dáva nahliadnuť do akýchsi židovských Lurdov. Aj tu sa diali mimoriadnej uzdravenie. Bolo len treba v správny čas vstúpiť do vody a človek bol uzdravený. Niektoré verzie textu majú na tomto mieste ešte dodatok: „Anjel zostupoval totiž z času na čas do rybníka a rozvíril vodu. A ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, bol uzdravený, čo by ho bola trápila akákoľvek choroba.“ Háčik bol v tom, že do vody bolo treba zostúpiť ako prvý. A tak boli uzdravení práve tí najmenej chorí, schopní pohybu. A tým ťažším prípadom ostávalo len žiť z nádeje, že sa snáď aj na nich ráz šťastie usmeje. Muž, ktorého nám predstavuje dnešné evanjelium, takto čakal 38 rokov. To je polovica ľudského veku. Musel to byť zvláštny život. Sústredený pohľad na hladinu počas mnohých rokov. Často videl, že niekto odchádzal od rybníka uzdravený. To pochopí len ten, kto sám prežil takúto nemohúcnosť. Nebolo nikoho, kto by ho tam odniesol.
„Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ Je to zvláštna otázka. Možno tento chorý pôsobil dojmom vyrovnaného človeka. Mohli by sme povedať: nešťastne vyrovnaný človek. Možno mu chýbala určitá miera úprimnosti voči sebe i voči Bohu, preto sa ho Ježiš tak zvláštne pýta. Pre naše uzdravenie je dôležité, aby sme vyslovili svoje túžby pred Bohom. Boh nás chápe, keď chceme byť zdraví a keď chceme žiť. Udivuje ho, keď zistí, že sme si na svoj trest tak zvykli, že už netúžime po Spáse. Boh nás stvoril pre Dobro, zlo sme si na seba pritiahli svojou neposlušnosťou. Zmysel trestu je v tom, aby sme zanechali zlo a túžili po Dobre. V Ježišovej otázke môže byť naznačená aj iná cesta Spásy. Človek môže spolu s Kristom duchovne dozrieť aj v chorobe a utrpení. Fyzické zdravie nie je to najdôležitejšie.
Chorý by mohol odpovedať aj takto: „Asi by som tu 38 rokov neležal, keby som nechcel byť zdravý.“ Nakoniec odpovedal inak: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde“. Aj keď sa na tomto mieste zázraky diali bezprostredne Božou mocou, ktorá sa občas prejavila rozvírením hladiny, predsa aj človek sa musel snažiť dostať do vody ako prvý. Ochrnutý vyjadruje svoj problém zaujímavou formou: „Pane, nemám človeka ..!“ Aj medzi nami žije veľa ľudí, ktorí by si mohli tento povzdych prisvojiť. Starí a chorí, ktorí nežijú niekde na púšti, ale v meste uprostred nás a predsa sa môžu žalovať: „Nemám človeka, čo by mi upratal a nakúpi! Nemám človeka, ktorý by bol ochotný má v nedeľu odviesť na bohoslužbu!“ V Ježišovi sa k nám približuje pravý Boh ale aj skutočný človek, po ktorom všetci vzdycháme.
„Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ Božie Slovo, ak je prijaté s istotou viery, stavia ochrnutého na nohy. Božie Slovo je Živé a Účinné. Božie Slovo je Stvoriteľské. Boh aj koná, čo hovorí. V Ňom nie je rozdiel medzi myšlienkou, slovom a skutkom. A preto počujeme: „A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil“. Židia hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“ Podľa farizejov, Ježiš týmto činom, znesvätil sobotu. Podľa nich každá činnosť, s výnimkou pár nutných prípadov, bola znesvätením soboty. Biblická archeológia ale odhaľuje, že i v dobe Pána Ježiša existovali iné názory na svätenie soboty. Podľa inej teologickej tradície sa príchod Mesiáša a jeho mesiášske znamenia – zázraky, mali udiať práve v sobotu. Pokoj soboty, ktorý vyžaduje a zároveň dáva Boh, nie je pokoj nehybnosti a strnulosti, ale pokoj dokonalosti. To, čo dosiahlo dokonalosť, nachádza svoj Shalom.
„Ale on im odvetil: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: „Vezmi si lôžko a choď!“ Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: „Vezmi a choď?“ Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spomedzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste.“ Uzdravený nepoznal Ježiša, hoci sa s ním osobne stretol. Možno to vyplývalo aj z toho, že celý svoj život bol sústredený iba na jednu možnosť Božieho pôsobenia skrze rozvírené jazero. Jeho pozornosti ušlo iné rozvírenie, rozvírenie spoločenskej hladiny, ktoré spôsoboval Ježiš svojím bytím, učením a konaním. Stretol sa s Ježišom a nevedel, kto to je. Všetci sme sa s Ježišom stretli v krste ako nemluvňatá, ale potrebujeme hlásanie evanjelia, aby sme spoznali, kto je On.
„Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu.“ Ježiš ho znova hľadá a ide priamo na koreň jeho choroby, ktorým v jeho prípade je hriech. Hriech človeka ničí, poslušnosť Bohu vedie k uzdraveniu. V stretnutí s Bohom našiel uzdravenie. Keby sme mali Boha, nemali by sme hriech. Keď Boh zaujme miesto v duši, tam už hriech nemá svoje miesto.