Dnešné evanjelium nám názorne ukazuje rozvoj ľudskej viery. Na začiatku dnešného príbehu je strata viery v ľudské možnosti. Môžeme predpokladať, že kráľovský služobník najprv hľadal pomoc u doktorov. Hľadal normálne riešenie problému svojho syna. Najprv sa opieral o ľudské istoty. Jeho viera v ľudské možnosti sa sklátila vtedy, keď lekári konštatovali, že chlapec je nevyliečiteľne chorý. Veľmi často potrebujeme k tomu aby sme sa obrátili k Bohu zažiť práve zlyhanie všetkých našich pozemských istôt. Aj písmo potvrdzuje túto pravdu: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka a telo urobil svojou oporou, ale od Pána sa mu srdce vzdialilo. Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.“ (Jr 17,5.7) Obyčajne začíname počítať s Bohom až vtedy, keď všetky naše istoty zlyhali.
Písmo sväté hovorí: „Keď počul, že Ježiš prišiel z Júdska do Galileje, vydal sa k nemu a prosil ho, aby prišiel a uzdravil jeho syna, ktorý bol už blízko smrti.“ Druhú etapu tvorí cesta k Ježišovi a modlitba. Kráľovský sluha sa vydal k Ježišovi a prosil ho. Prosil ho svojimi vlastnými slovami, ktoré vychádzali z jeho otcovského srdca. Keby sa v tejto chvíli chcel modliť iným spôsobom, jeho myšlienky by sa stále vracali ku chorému dieťaťu. A preto hovorí Ježišovi priamo o svojom strachu a o svojej bolesti. Takto sa oslobodzuje od svojich starostí, ktoré spôsobujú roztržitosť v modlitbe.
„Ak neuvidíte znamenia a zázraky, neuveríte!“ Akoby tým Ježiš naznačoval, že samotná viera v prítomnosť Boha medzi ľuďmi, je už riešením problému. Podobne učí Ján aj vo svojich listoch: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?“ (Jn 5,4-6) V tejto výčitke ide vlastne o vieru v Kristovo božstvo.
Kráľovský sluha prosí: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie.“ Koľko viery a lásky obsahovala táto jednoduchá prosba. Pán Ježiš mu odpovedal: „Choď tvoj syn žije!“ Prišiel pre Ježiša, aby mohol svojmu dieťaťu sprostredkovať jeho uzdravujúci dotyk a teraz sa má vrátiť domov s prázdnymi rukami a bez Ježiša? Písmo sväté hovorí: „Muž uveril Ježišovým slovám a šiel.“
Na začiatku bol pohyb zapríčinený tým, že čosi o Ježišovi počul. Teraz je tu pohyb spôsobený vierou v Ježišovo slovo. Toto slovo sa nazýva v Písme svätom Réma. Je to Božie Slovo vyslovené do konkrétnej situácie človeka. Nemôžeme ho chápať ako všeobecne platný princíp, ale ako niečo, čo platí pre tento konkrétny prípad. Réma je ovocím modlitby. Toto slovo treba prijať s istotou. Keby viera nebola istotou, kráľovský sluha by sa nikdy nedal do pohybu. Jemu však stačí Ježišovo slovo, ktoré robí zázraky. Je to niečo podobné ako pri zázračnom rybolove. Hoci skúsenosť rybárov hovorila: „Pane, celú noc sme lovili a nič sme nechytili“, ale predsa „na tvoje slovo vrhneme siete.“ Aj on sa vydáva domov na Ježišovo slovo. Jeho cesta nie je cesta naprázdno, lebo vierou prijal Ježišov prísľub.
„Ešte keď bol stotník na ceste, šli mu naproti jeho sluhovia a oznámili mu: „Tvoj syn žije.“ Kráľovský sluha sa opýtal na čas uzdravenia. Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije“. A uveril on i celá jeho rodina. Vidíme, že viera bola na počiatku tejto cesty, viera ju sprevádzala a nakoniec vyústila ešte do väčšej viery. Posledná veta: „Uveril on i celá jeho rodina!“ naznačuje, že celá jeho rodina našla vieru v Ježiša, ako Spasiteľa. A to je to podstatné. Bez tejto viery by človek nevošiel do Spásy. „Kto uverí, bude spasený!“
Sv. Bernard z Cliarvaux učí: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.“