Dnešné čítania nám ponúkajú vysvetlenie, ako je to s nami a s Božou Láskou voči nám. Prvé čítanie nám ukazuje ľudí, ktorí množili nevernosť. Hoci ich Boh napomínal skrze svojich poslov, lebo mu je ich ľúto, ale oni sa vysmiali Božím poslom, pohrdli Božím Slovom a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku. Boží hnev je zapríčinený ľudskou neverou a nevernosťou. Opakom týchto nečností je viera a vernosť.
Boh nás miluje aj keď žijeme v stave nevery voči Nemu, ale jeho láska je bolestná a my ju tiež pociťujeme ako boľavú. Až keď uveríme Bohu, stávame sa Božími priateľmi. Nejde tu len o nejaký rozumový úkon, lebo skutočná viera má absolútny dopad na životný štýl človeka. Ak sa hrniem do záhuby a niekto ma po ceste upozorní, že tento chodník vedie do pasce a ja mu uverím, zmením svoj smer a sa zachránim, ak neuverím, čaká ma nastražená pasca. Boh chce spasiť všetkých ľudí, ale spása začína vierou v Krista.
V dejinách spásy Boh dáva rôzne znamenia spásy, ktoré od ľudí vyžadujú vieru. Na jedno zvláštne znamenie nás upozorňuje samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu. Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život”. Ježiš nám pripomína situáciu, keď Izrael začal reptať proti Mojžišovi a tým pádom i proti Bohu. A prišiel na nich trest. V ceste ležalo údolie, cez ktoré bolo potrebné prejsť, ale ktoré sa doslova hemžilo jedovatými hadmi. Takže bolo veľmi obtiažne prejsť týmto údolím a vyhnúť sa smrteľnému štipnutiu hadov. A vtedy Izraeliti pochopili, že toto je trest za ich neveru.
Písmo sväté tvrdí, že prosili Mojžiša, aby sa prihovoril u Boha za nich. Už židia v SZ vedeli, že Boh hriešnika nevyslyší. Hriešnik potrebuje, aby sa za neho prihovoril niekto iný. Aby za neho prosil niekto, kto žije v priateľstve s Bohom. Preto prosíme aj my P. Máriu i svätých, lebo vieme, že ich prosba má v Božích očiach váhu. Naša prosba má len takú váhu, nakoľko sme zjednotení s Kristom.
A keď Mojžiš prosil, dostal príkaz, aby urobil medeného hada a zavesil ho na žrď. A Boh dal prísľub, že každý, kto sa na tohto hada pozrie s vierou, bude zachránený. Možno si povieme: „Aké jednoduché, stačí pozrieť na hada!“ Ale my máme predsa svoju skúsenosť a svoj rozum a ten rozum hovorí, že keď ťa štipne had, musíš ranu vysať a poprípade vyrezať, podviazať, aby sa jed nedostal do krvi. A tu sa nám prikazuje niečo, čo si nemôžeme overiť ani rozumom a ani sa oprieť o skúsenosť. Vadí nám jednoduchosť Božieho konania. Boh chce našu jednoduchosť. Viera nie je proti rozumu, ale presahuje ľudskú obmedzenosť a koná jednoducho tam, kde by sme my potrebovali mohutné operácie.
Židia, ktorí opúšťali spolu s Mojžišom Egypt, neboli len primitívni otroci ale mnohí z nich, podobne ako Mojžiš, dosiahli určité vzdelanie a možno aj význačnejšie postavenie. A vžite sa do ich situácie, keď mali jednoducho uveriť. Jednoduchosť Božieho konania uráža pýchu ľudského rozumu. A mnohí z nich napriek ponúknutému riešeniu zo strany Boha, pomreli, ako nám to ukazuje Písmo Sv.. O tých, ktorí boli zachránení, sa v knihe Múdrosti hovorí: „Neuzdravili ich ani liečivé byliny ani obklady, ale tvoje Slovo, Hospodin, ktoré všetko hojí”. Uzdravila ich viera. Zjednodušene môžeme povedať: „Boh povedal, ja som uveril a stalo sa“.
Pred našimi očami dnes stoji iné znamenie spásy. Ježiš na kríži. Možno aj nám našepkáva ľudská rozumnosť pochybnosti, ako tento ukrižovaný Ježiš môže súvisieť s mojou osobnou spásou? Ako môže súvisieť Ježiš, ktorý žil pred 2.000 rokmi, so mnou dnes? Ale znovu sme zachraňovaný vierou. Na vyzdvihnuté Božie znamenie, na vyzdvihnutého Ukrižovaného Krista, mám reagovať vierou, istou vierou: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život”
Základným dobrým skutkom, ktorý Boh od nás požaduje, je viera v Ježiša Krista. Veriť Ježišovi. Ježiš je predovšetkým prejavom Božieho záujmu o sveta a človeka v ňom. Príchod Ježiša medzi nás je spôsob Božej lásky voči svetu. On je to Božie „tak“! „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal život večný!“ Toto Božie „Tak“ vyjadruje aj sv. Pavol ale trochu iným spôsobom: „Bratia, zvrchovane milosrdný Boh nás vo svojej veľkej láske, miluje a hoci sme boli mŕtvi pre svoje hriechy, oživil nás s Kristom. Milosť vás zachránila!“ Nič sa tu nehovorí o morálnych pokleskoch, lebo v Božích očiach je len jeden skutočný a autentický hriech, a to, že mu neveríš a že mu nedovoľuješ tvarovať svoj život.
V každej svätej omši stojíme pred podobným problémom, ako mali židia na púšti. Vidíme chlieb a víno, ktoré sa v rukách kňaza stáva telom a krvou Krista. Navonok vidíme len vonkajšie znamenie, ale sme vyzvaní veriť, že to je skutočne pravé a životodárne telo a krv Krista. Verím, nie preto, že chápem, ale preto, že Kristus hovorí: „Toto je moje telo!“ „Toto je moja krv!“ A pre mňa je Ježiš naozaj Pravdou. Verím a prijímam, prijímam a rastie vo mne Kristus.
Sv. Justín zachycuje apoštolskú vieru v toto tajomstvo: „Tento pokrm nazývame eucharistiou a nesmie z neho dostať nikto iný, než ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodení a žije tak, ako prikázal Kristus. My totiž neprijímame obyčajný chlieb a obyčajný nápoj. Boli sme poučení, že tak ako Ježiš Kristus, náš Spasiteľ a vtelené Božie Slovo, mal telo a krv kvôli našej spáse, taktiež pokrm, nad ktorým sa jeho slovami konalo vďakočinenie s modlitbou a ktorým po premene živí naše telo a krv, je telom a krvou onoho Vteleného Ježiša. Apoštolovia vo svojich pamätiach, zvaných evanjelia, nám oznámili, že im to Ježiš prikázal, že vzal chlieb, vzdal vďaky a povedal: „Toto čiňte na moju pamiatku. Toto je moje telo.“ Podobne vzal i kalich, vzdal vďaky a povedal: „Toto je moja krv!“ A toto odovzdal len im.“ (Prvá apológia 66)
A pre mňa je Ježiš naozaj Pravdou. Verím a prijímam, prijímam a rastie vo mne Kristus.