Napriek tomu, že máme také prekrásne evanjelium o Márnotratnom synovi, chcel by som vašu pozornosť obrátiť na žalm, ktorý sme práve počuli. Je to žalm 33. Často počujem z vašich úst vyslovenú túžbu, túžbu po modlitbe. Začínate si uvedomovať veľkú hodnotu modlitby a to je dobrý znak. Veď modlitba to je spoločenstvo s Bohom. Jeden z našich duchovných otcov hovorí: „Pamätaj, že ťa Boh stvoril jedine pre modlitbu.“ Modlitba je naše večné určenie, lebo modlitba to je zdieľanie nášho života s Božím. Kto z nás by netúžil po tom, byť Božím priateľom. Správna modlitba je naplnením tej výzvy, ktorú sme počuli ako refrén žalmu: „Skúste a presvedčite sa aký dobrý je Pán!” Modliť sa, to znamená, skúšať a naozaj sa presviedčať, že Pán je dobrý a ešte ako dobrý.
Celý tento žalm sa nesie vo zvelebovaní Boha. Chcel by som vám položiť otázku, ktorá by vám mohla pomôcť diagnostikovať svoj vnútorný stav: Zvelebovali ste už niekedy Boha? Chválili ste Boha za svoj Život? Prežili ste už vo svojom živote stretnutie s Dobrom? Ak sa vo vás neobjavuje táto potreba chváliť Boha, je vaša duša chorá. Neprežíva svoj život ako dar z Božej ruky. Možno jej chýba zážitok dobra. Chýba jej viera v ťažkých chvíľach, viera v to, že Boh ju pevne drží vo svojich rukách, ak ho ona uznalo, za svojho Pána. Ježiš nám hovorí: „Bez vôle vášho Otca vám nespadne ani vlas z hlavy.” Toto je správny pohľad na svet. Možno som v predošlom čase príliš zdôrazňoval tú pravdu, o ktorej sa píše v liste Jánovom: „Svet je v moci zlého”. A môžem povedať, že som začal mať strach o Boha, ktorý je Láske, ale práve preto, že je Láska, sa mi zdal úplne bezmocný voči Zlu, ktoré spôsobuje Satan. Ale práve modlitba velebenie ukazuje, že napriek tomuto všetkému, Boh tak bdie nad tým, ktorí mu chcú patriť, že bez jeho vôle im ani vlas z hlavy nepadne.
Žalmista takto začína svoje zvelebovanie: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.” Len ten môže opravdivo velebiť Pána, kto ho prijíma za svojho Boha a Spasiteľa. Ľudia, ktorí žijú bez Pána, to nikdy nedokážu. Počuli sme: „Pána chcem velebiť..“ Tu nejde predovšetkým o cit, ktorý nie je v našej moci, ale o vôľu presvedčenú vierou. Preto „chcem velebiť..“, lebo som uveril v Dobrotu Boha. A chcem to robiť vždy a „v každom čase“. Teda nielen vo chvíľach blažených, ale ej v tých chvíľach, keď sa mi zdá, že som úplne na dne. Sv. Pavol túto istú skúsenosť vyjadruje v Prvom liste Sol 5,16-18: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“
Toto Božie Slovo treba prijať s istotou. Veľmi často sa človek zmôže na velebenie Boha, len preto, že sa oprie vierou o Božie Slovo. Čo je to vlastne zvelebovanie Boha za všetkých okolností. Je to akési vyššie vyznanie viery, ktorá chce vyjadriť pravdu o tom, že verím v Božiu Lásku, že verím, že Láska je silnejšia ako zlo tohoto svete. Ak takto s vierou pristupujem k Bohu, uvoľňuje sa v mojom živote nesmierna Božia moc. Boh aby mohol v našom živote konať, potrebuje našu vieru. Velebenie sa objavuje v našom živote vtedy, keď prijmeme Krista ako svojho Pána, keď Božie Slovo začne riadiť naše životy. Vtedy spolu s Pannou Máriou môžem svedčiť o tom, aké veľké veci nám urobil Pán.
„Pán je sláva mojej duše; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia.” Tu v tejto myšlienke je povedané, že veľkosť a Sláva človeka je v Bohu. Neexistuje iná skutočná Sláva, ako keď sa Boh natrvalo usadí v duši. Všetci svätí môžu potvrdiť, že sa Sláva v ich životoch objavila spolu s okamihom ich odovzdania. Ani jeden si svoju svätosť nevybudoval vlastným úsilím, ale Boh im urobil a stále robí veľké veci.
„Nechže to počujú pokorní a nech sa tešia.“ Toto je pravá pokora. Odovzdať sa, stratiť svoj život pre Ježiša. Nechcieť realizovať svoj život svojimi vlastnými silami. Keď budeš skutočne pokorný, budeš sa tešiť.
„Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne.” Čím viacerí sa odovzdáme Pánovi, tým viac bude ľudí, ktorí budú zvelebovať Pána, tým lepšie duchovné ovzdušie bude na tejto zemi. Keď bude aj v tomto našom spoločenstve prevládať velebenie nad žalospevmi, zažijeme to, že sa nebude chodiť pre radosť naproti do vinárne, ale ľudia sa budú hrnúť sem.
„Hľadal som Pána a on má vyslyšal a vytrhol ma zo všetkej hrôzy.” Nie je nič hroznejšie, ako žiť bez vedomia, bez prítomnosti svojho Pána. Keď človek nemá svojho Pána, nemá ani radosť z vykonanej práce. Nemá prečo žiť! Môže sa sťažovať ako robotníci v podobenstve, ktorých nikto nenajal. A človek túži, aby jeho práca mala zmysel, človek nechce byť nezamestnaný. Žiť bez Pána to je hrôza. Hľadaj Pána a On ťa vyslyší a vytrhne ťa zo všetkej hrôzy.
„Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou.” Toto je veľmi dôležitý postoj v našom duchovnom živote. Sv. Peter to vyjadruje podobne: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery.” Odovzdanosť nás učí a vedie ku vďačnému pohľadu na svojho Spasiteľa a Pána. Naozaj je to správnejšie, príliš sa nezaoberať sebou. Dať sa Pánovi a potom už nekritizovať jeho dielo vo mne. Keď som sa Pánovi odovzdal, musím zabudnúť na svoje predstavy o dokonalosti. Možno, že Ježiš ma vôbec nebude viesť k dokonalosti podľa mojej predstavy, ale určite ma bude viesť k tej dokonalosti, ktorá je z Boha. Nie je dobré, aby sa človek prebral počas operácie. Jednak by sa zľakol, jednak by vôbec nepochopil snahu lekárov, ale asi by ich obviňoval zo sadizmu a kritizoval by to, čo nemôže pochopiť. Boh v nás operuje a naozaj nie sme vždy schopní pochopiť jednotlivé Božie rezy v našom živote, ale práve preto treba viac hľadieť na svojho záchrancu ako na seba. „Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou.“
„Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesni.” Toto je modlitbe, volať k Pánovi, za všetkých okolností, chváliť a ďakovať Bohu za všetko a potom prežijeme veľké vyslobodenie.