Počuli sme v dnešnom evanjeliu Ježišov výrok: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal život večný.“ V rozhovore s Nikodémom sa Pán Ježiš odvoláva na príbeh zo štvrtej knihy Mojžišovej. Historka s medeným hadom sa odohrala pri putovaní Židov do zasľúbenej zeme. Mojžiš ich viedol po púšti. Kvôli problémom, s ktorými sa na púšti stretali, začal ľud reptať. Neboli spokojní s touto cestou. Cesta z otroctva do zasľúbenej zeme vždy vedie cez púšť. Na púšti musí človek odumrieť predošlému spôsobu života, aby mohol vstúpiť do slobody.
Ľud reptal proti Božej výchove. Reptanie je opakom vďačnosti, je ovocím nedostatku viery a je kritikou Božieho jednania. Reptanie proti Božej výchove spôsobuje, že svoj život a všetko to načo v ňom narážame, považujeme za Boží trest a nie za spasiteľný liek. Božie Slovo nám ukazuje, že reptanie pritiahlo Boží trest. Boh ich vydal do moci jedovatých hadov. Uštipnutí okamžite hynuli. Židia vstúpili do seba a vyznali svoj hriech: „Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov.“
„Mojžiš sa modlil za ľud a Pán mu povedal: „Urob hada a zaves ho na žrď. Ak sa pohryzený pozrie naň, ostane na žive!“ Mojžiš dostal zvláštny príkaz a prisľúbenie. Boh mu prikázal, aby zhotovil hada z medi a zavesil ho na žrď. A zároveň dal prísľub, že každý uštipnutý, kto sa na tohto hada pozrie s vierou, bude zachránený. Povieme si: „Také jednoduché!” Avšak človek má rozum a ten mu bráni prijať jednoduchosť Božieho jednania, má vedu a tá ho učí, že v takýchto prípadoch je potrebné ranu vysať, podviazať a pichnúť sérum. Ale čosi také, aby dôverný pohľad na žrď s medeným hadom mohol pôsobiť uzdravujúco, nie je vedecký dokázané. Nikto to nemôže vedecky zdôvodniť. V tomto prípade sa nedá oprieť o žiadnu minulú skúsenosť a ani o žiadny prírodný zákon. Z hľadiska vedy ide o úplne šarlatánstvo. Keby si dnes niekto chcel na základe biblického svedectva na tomto princípe vybudovať kliniku, asi by bol sklamaný. A teda napriek tejto spásnej ponuke mnohí hynuli ďalej. Človek obdarený „rozumom“, kritizoval Božie vedenie a výchovu. Rozum človeka sa prehrešil proti Bohu. Preto práve rozum človeka je v tomto prípade potrestaný. Vo vzťahu k tomuto spásnemu znameniu musí človek obetovať svoj rozum, svoje logické myslenie. Boh nepodlieha ľudskej logike a nekoná logicky. Boh má svoju vlastnú „Nadlogiku“. Človek je vyzvaný, aby túto pre náš ľudský rozum nepochopiteľnú múdrosť, prijal vierou.
O tých, ktorí sa zachránili, hovorí kniha Múdrosti: „Neuzdravili ich liečivé byliny, ani obklady, ale viera v Tvoje Slovo, Bože, ktoré všetko hojí.“ Skúsenosť Židov nasledujúcich Mojžiša ukazuje, že vtedy to fungovalo. Prečo? Preto, lebo tu Boh svojím slovom ustanovil nový vzťah medzi týmto spásnym znamením a veriacim človekom. Túto novú zákonitosť nemôžeme odhaliť zmyslami, ani vedecký zdôvodniť, dokonca bez viery ani pochopiť. Je založená na Božom Slove, ktoré bolo vyslovené pre tento zvláštny prípad. V Písme svätom nájdeme mnoho iných spásnych znamení, pre ktoré musíme užiť tento istý princíp. Keď sa zamyslíme nad týmto Božím počínaním, zistíme, že Boh chce, aby sme sa s vierou díval na to, z čoho máme strach. Na žrdi je zavesená podoba hada. Boh často, napriek našim opakovaným prosbám, nemení okolnosti nášho života, ktoré sa nám zdajú byť pre nás neznesiteľné, ale v týchto okolnostiach chce zmeniť naše vnútro. Ide o to, aby sme sa na okolnosti svojho života učili pozerať s vierou. Ježiš sa pripodobňuje tomuto znameniu. Keď sa dívame na Krista na kríži, nemôžeme pochopiť rozumom vzťah medzi našou spásou a jeho smrťou na kríži. Ale Božie Slovo ma vyzýva, aby sme sa učili s vierou pozerať na Kristov kríž. Aj na kríži vidíme už premožené dve skutočnosti, ktoré nám naháňajú strach: Hriech a smrť.
Sv. Bonaventúra hovorí: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou; nábožne a s obdivom, s plesaním a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy; avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s Ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí.“ (z Putovania mysle do Boha).
Aj keď to nechápeme, ono to predsa funguje. To si môžeme overiť pri každej dobre vykonanej spovedi, alebo pri každom dobrom svätom prijímaní. Vždy keď nás had tohto sveta uštipol a zasadil nám smrteľnú ranu hriechu, znovu a znovu pristupujeme k tomuto Spásnemu znameniu vo Sviatostiach Cirkvi, aby sme mohli byť uzdravení mocou a spôsobom Božím. V každej svätej omši stojíme pred podobným problémom, ako mali židia na púšti. Vidíme chlieb a víno, ktoré sa v rukách kňaza stáva telom a krvou Krista. Navonok vidíme len vonkajšie znaky, ale sme vyzvaní veriť, že to je skutočne pravé a životodárne telo a krv Krista. Verím, nie preto, že chápem, ale preto, že Kristus hovorí: „Toto je moje telo!“ „Toto je moja krv!“ A pre mňa je Ježiš naozaj Pravdou. Verím a prijímam, prijímam a rastie vo mne Kristus.
Sv. Justín zachycuje apoštolskú vieru v toto tajomstvo: „Tento pokrm nazývame eucharistiou a nesmie z neho dostať nikto iný, než ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodení a žije tak, ako prikázal Kristus. My totiž neprijímame obyčajný chlieb a obyčajný nápoj. Boli sme poučení, že tak ako Ježiš Kristus, náš Spasiteľ a vtelené Božie Slovo, mal telo a krv kvôli našej spáse, taktiež pokrm, nad ktorým sa jeho slovami konalo vďakočinenie s modlitbou a ktorým po premene živí naše telo a krv, je telom a krvou onoho Vteleného Ježiša. Apoštolovia vo svojich pamätiach, zvaných evanjelia, nám oznámili, že im to Ježiš prikázal, že vzal chlieb, vzdal vďaky a povedal: „Toto čiňte na moju pamiatku. Toto je moje telo.“ Podobne vzal i kalich, vzdal vďaky a povedal: „Toto je moja krv!“ A toto odovzdal len im.“ (Prvá apológia 66)