V tom dnešnom druhom čítaní z listu sv. Pavola Efezanom, sme počuli výrok: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ Aj keď dobré skutky priamo nevedú ku Spáse, tá je ovocím viery, predsa sú niečím, čo Boh pre nás pripravil a od nás očakáva.
Sv. Augustín hovorí: „Kto uzná svoje hriechy a odsúdi ich, súhlasí už s Bohom. Boh odsudzuje všetky hriechy: a ak ich odsúdiš i ty, spájaš sa s Bohom. Človek a hriešnik, to sú dve rozdielne skutočnosti: človek je Božie dielo, hriešnik je tvoje dielo, človeče znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil, čo učinil On. Keď ťa začne mrzieť, čo si vykonal, vtedy začínajú tvoje dobré skutky, pretože si odsúdil svoje zlé skutky. Dobré skutky začínajú uznaním zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš ku Svetlu.“ (Sv. Augustín, In Evang. Joh. Tract. 12,13) Teda naše dobré skutky začínajú odsúdením našich hriechov.
Keď sa ľudia pýtajú Pána: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Ďalším predpokladom skutočne dobrého skutku je viera v Krista. Ozajstné dobré skutky sú dôsledkom vnútornej premeny človeka, ktorá je ovocím viery. Sv. Pavol hovorí: „Prinášajte ovocie dobrých skutkov.“ Dobré skutky sú ovocím vnútornej zmeny človeka, ktorú spôsobuje viera v Krista. Boh vo svojej dobrote vytvoril v nás i schopnosť i príležitosť konať dobré skutky. Boh je tak dobrý, že On dáva chcieť aj konať.
K podstate kresťanstva patrí vyznanie navonok a to sa deje slovom i skutkom. Kresťanské dobré skutky má charakterizovať skrytosť a štedrosť. Nejde natoľko o vonkajšiu skrytosť, lebo ozajstné dobro sa dá len ťažko skryť. Pán Ježiš na inom mieste hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali za to Boha v nebesiach.“ Ježiš kladie dôraz na to, aby sme nekonali dobre skutky kvôli ľudskému obdivu. Každý dobrý skutok je akciou navonok a nedá sa zabrániť, aby si ho niekto nevšimol. Keby sme toto chceli docieliť, asi by sme sa zriekli konania akéhokoľvek dobrého skutku, ale takto to Ježiš určite nemyslí.
Ide o skrytosť nášho dobrého skutku pred nami samými. Aby sme nekonal dobré skutky kvôli ľudskému obdivu a na posilnenie svojho ega. Aby každý dobrý skutok poslúžil ku zjaveniu Božej dobroty. Aby sme si stále uvedomovali, že Boh je pôvodca všetkého dobra. Dokonca i toho dobra, ktoré sa deje prostredníctvom našej slobody a našimi rukami. Naše sebectvo je tak veľké, že sa chce priživiť i na tak svätých veciach, ako je almužna, modlitba a pôst.
Sv. František sa pýta: „Čím sa teda môžeš chváliť? Keby si bol tak chytrý a múdry, že by si mal všetky vedomosti a dokázal prekladať všetky jazyky a prenikať veci nebeské, predsa sa tým všetkým nemôžeš chváliť. Veď jediný zlý duch vedel viac o nebeských veciach a ešte dnes vie o veciach pozemských, než všetci ľudia dohromady, vyjmúc keby niekto dostal mimoriadne poznanie najvyššej múdrosti od Pána. Práve tak, keby si bol krajší a bohatší než všetci ostatní a keby si trebárs aj zázraky konal a diablov vyháňal, to všetko je proti tvojej prirodzenosti a nijak ti nepatrí a vôbec sa tým nemôžeš chváliť.“
Naozaj je to tak, že nikto si nemôže tieto skutky privlastňovať, aj keď sa dejú skrze neho. Žiadny človek nemôže pravdivo povedať: „Ja som uzdravil niekoho. Ja som vyhnal diabla.“ To, že som sa modlil a Boh ma vyslyšal, ešte neznamená, že som to urobil ja. Tieto skutky presahujú ľudskú prirodzenosť a vždy ich môžeme pripísať jedine Bohu. A teda aj keď sa dejú skrze nás, nie sú v pravom slova zmysle našimi skutkami. Skutočne naše skutky, za ktoré nás Boh raz pozve k sebe, sú omnoho menej vznešené a dostupné každému: „Bol som hladný a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som pocestný a pritúlili ste ma …“
Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca na nebesiach.“ Tento výrok nás znovu privádza k prvotnému určeniu človeka: „Človek bol stvorený preto, aby bol Božím obrazom.“ Dokonca nám dáva to isté označenie ako sebe: „Vy ste svetlom sveta!“ Či si to uvedomujeme alebo nie, ľudia podvedome očakávajú, že im čosi z Božej dobroty zjavíme. Možno nie natoľko peknými rečami, ako zmeneným bytím a konaním dobra. Človek je akoby smerovkou, ktorá ukazuje na Stvoriteľa. Keď ľudia vidia dobré skutky, vedie ich to k viere v Dobro, k viere v Boha, v Lásku. Avšak konanie dobra má spätne účinky aj na nás samých. Boží prísľub sa dotýka ešte inej oblasti: nášho zdravia a to fyzického ale aj psychického. Skutky milosrdenstva vedú k psychickému uzdraveniu a často aj k fyzickému zdraviu.
Človek sa s realitou Živého Boha stretá v konkrétnych dobrých skutkoch. Práve vtedy, keď koná dobro, si začína jasnejšie uvedomovať realitu Boha. Rastie v ňom niečo, čo nazývame skúsenostná viera. Po prvotnej fáze duchovného života, ktorá spočívala, že Boh nás sýtil mannou útechy, nastupuje druhá, kde nám Boh ponúka prežiť radosť z dávania, radosť z konania dobra. Na jednom mieste Pán Ježiš hovorí, že je blaženejšie dávať ako prijímať a je to skutočne tak. Na každú našu rozumnú almužnu odpovedá Boh radosťou v našom svedomí.
Svedomie nám Boh nedal prednostne a pôvodne na to, aby nám nepríjemne vyčítalo, ale preto, aby sme sa s ním, ktorý je Radosťou z dávania, vo svojom svedomí stretli. Ak hľadáš duchovné uzdravenie buď pozorný ku svojmu svedomiu. Všetko, čo ti hovorí, rob, a nájdeš to, čo ti prospeje. Sv. Gregor Nysenský tvrdí: „Nijakou vlastnosťou sa nepripodobníme Bohu tak, ako milosrdenstvom“.
Sv. František nám zanechal túto svoju skúsenosť: „Pán dal mne, bratovi Františkovi, aby som takto začal robiť pokánie: Keď som bol ešte zajatý v hriechoch, zdalo sa mi neznesiteľne hrozné, ak som sa mal stretnúť s malomocnými. Preto má sám Pán zaviedol medzi nich a preukazoval som im skutky milosrdenstva. A keď som od nich odchádzal, potom to, čo sa mi zdalo hrozné, premenilo sa na radosť pre dušu i telo. Potom som už dlho neváhal a opustil som svet.“