Byť učeníkom Pána Ježiša môže znamenať aj to, že sa budeme „pýtať“. Pýtať sa na to, čo nám nie je úplne jasné. Ak sa správne modlíme, musí sa v našej modlitbe objaviť aj táto forma, ktorú môžeme označiť ako: „Otázka Bohu“. V tomto svete napriek tomu, že sme veriaci a možno práve o to viac, nás veľa vecí pohoršuje. Keby som sa vo svojich modlitbách Pána ustavične nepýtal a neprosil o pochopenie, už by som tu nebol ako kňaz. Ale keď sa ustavične modlím a keď chodím s Kristom ako jeho učeník, tak mám právo pýtať sa aj na také veci, ako je utrpenie nevinného človeka. Mám právo a dokonca i povinnosť pýtať sa Boha, aby som si ho mohol s čistým svedomím vážiť a aby som ho mohol bez strachu milovať. Tak to urobili aj apoštoli v dnešnom príbehu o „slepom“.
Táto udalosť sa odohrala v sobotu. A nebola to obyčajná sobota. V ten deň bola Slávnosť stánkov, teda zvláštna, svätá sobota. Veľmi zaujímavá bola ích otázka: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia, – že sa narodil slepý?” Kto sa dopustil takého hrozného hriechu, v dôsledku ktorého sa narodil slepý človek? Otázka na hriech rodičov, ktorý mohol spôsobiť slepotu syna, nebola ničím nezvyčajným. V SZ je napísané, že Boh trestá za hriech otcov deti do tretieho až štvrtého pokolenia. Bolo teda možné, že sa rodičia dopustili hriechu, za ktorý ich Boh potrestal slepotou syna. Učeníci však išli ďalej. Spýtali sa, či vari on sám zhrešil, a preto sa narodil slepý. Je to veľmi zvláštna otázka. Ako môže zhrešiť niekto ešte pred narodením? Judaizmus nikdy neučil o reinkarnácii. Ako teda mohol niekto zhrešiť pred svojím narodením?
Podľa rabínskeho judaizmu bola vrodená chyba, napr. slepota, dôsledkom konkrétneho hriechu rodičov alebo postihnutej osoby. Podľa tohto učenia má plod pri počatí dvojaké sklony. Hebrejsky sa nazývajú jecer hara a jecer hatov. Prvý označuje náchylnosť na zlé a druhý na dobré. Počas deviatich mesiacov tehotenstva podľa ích názorov prebiehal v maternici zápas medzi dobrom a zlom. Mohlo sa stať, že v plode počas vývoja zosilnel sklon k zlému a napr. v hneve kopol matku. Pre tento hriech sa mohlo dieťa narodiť slepé. Otázka učeníkov tak prakticky odrážala učenie rabínskeho judaizmu.
Učeníci sa mýlili v dvoch veciach. Po prvé, že prijali učenie farizejov, podľa ktorého plod mohol zhrešiť ešte v tele matky. Druhým omylom bolo veriť, že vrodená chyba, ako napr. slepota, je nevyhnutný dôsledok mimoriadne veľkého hriechu. Pán Ježiš oba omyly rázne odmietol: „Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili, ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky” (Jn 9,3). Samozrejme, každé telesné postihnutie je dôsledkom Adamovho hriechu a celkového pádu ľudstva. Ľudia musia zomrieť, lebo sú hriešni. Sú potomkami Adama. Ale je veľkým omylom tvrdiť o konkrétnej vrodenej chybe, chorobe alebo úraze, že je dôsledkom hriechu. Pán Ježiš toto učenie vyvrátil vyhlásením, že ani tento človek, ani jeho rodičia nezhrešili. To, že sa tento človek narodil slepý máiný zmysel: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky!“
Veľmi často sa nám stáva, že keď chceme ospravedlniť Boha, tak musíme obviniť človeka. Tak uvažovali aj apoštoli v dnešnom evanjeliu: „Rabbi, kto zhrešil? On alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ Apoštoli uvažovali asi takto: „Narodiť sa slepý nie je určite dobré a nieje to maličkosť, môžeme to chápať len ako Boží trest, preto ako on nezhrešil, tak museli zhrešiť jeho rodičia. V opačnom prípade by sme museli aspoň na chvíľu priznať, že Boh nie je spravodlivý a to by bolo strašné. To by sme ako veriaci nemohli uniesť.“
Celá chyba nášho uvažovania spočíva v tom, že poznáme len jednu formu príčinnosti. Vieme len to, že minulé skutky ovplyvňujú budúcnosť. Ale nevidíme, že určité veci sa ozrejmia až v budúcnosti. Ich zmysel leží v budúcnosti, nie v tom, čo bolo a je teraz, ale v tom, čo bude. Budúcnosť mnoho vecí vysvetlí a ospravedlní. Naše uvažovanie sa dá vyjadriť jednoducho vetou: je to tak „preto, lebo“. Božie myslenie by sme mohli vyjadriť takto: je to tak „preto, aby“. Pán Ježiš vyslovene hovorí, že zmysel jeho choroby je v tom, že sa majú na ňom prejaviť Božie skutky. Teda nehľadá zmysel v hriešnej minulosti ale vo svetle budúcej Spásy.
Je pravda, že keby sme históriu jeho choroby skúmali, určite by sme došli na to, že aj apoštoli mali kus pravdy. Choroba prichádza ako ovocie hriechu, ak nie osobného tak prvotného alebo sociálneho. V raji predsa nebola ani smrť ani choroba. Ale sám Ježiš vyhlasuje tohto človeka za nevinného: „ani on nezhrešil, ani jeho rodičia.“ Hoci Božie Slovo vyhlasuje „všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy!“, predsa keď ide o konkrétneho človeka, hovorí to isté Božie Slovo: „ani on nezhrešil, ani jeho rodičia“. Akoby nám chcel Boh povedať: „Nie je tvojou úlohou pátrať po hriechu blížneho. Nie je tvojou úlohou ospravedlňovať Boha tým, že obviníš človeka!“ Tvojou úlohou je umožniť každému, aby sa na ňom zjavila dobrota Božia. Zmysel zla je aby sa v ňom zjavila Božia dobrota. Zmysel tmy je, aby v nej raz zasvietilo svetlo. Krása púšte je v tom, že kdesi skrýva prameň a oázu.
Pán Ježiš opravil nesprávne názory svojich učeníkov. Potom zvolil taký spôsob uzdravenia, akým by sa slepý prirodzene nikdy nemohol uzdraviť. Čo urobil? Napľul na zem, zo slín a prachu spravil blato, ktorým potrel slepému oči. Potom mu prikázal, aby išiel k jazeru Siloe a zmyl si blato z očí. Jeho spôsob nám môže pripomínať Božiu činnosť pri Stvorení Adama. Boh vytvoril Adama z prachu zeme. Možno je v tom posledné znamenie pre neveriacich farizejov. Dnes by sme to vyjadrili tak, že Ježiš použil techniku Stvoriteľa človeka na výsmech ľudskej vedy.
Je dôležité, že Pán Ježiš si z viacerých jeruzalemských jazier vybral práve Siloe. Z centra Jeruzalema bol k nemu ťažký prístup. Kto sa chcel k nemu dostať, musel zostúpiť po strmom svahu. Bola práve Slávnosť stánkov. Jej súčasťou bol obrad zvaný vylievanie vody. Počas neho zostúpili kňazi z chrámu po svahu až k jazeru Siloe, naplnili svoje džbány vodou a opäť vystúpili do chrámu, aby vyliali vodu do umývadla na chrámovom nádvorí. Tento obrad bol sprevádzaný radostným pokrikovaním. Počas Slávnosti bola teda pozornosť Židov sústredená na jazero. Zhromaždili sa okolo neho a stali sa svedkami mesiášskeho zázraku, Božieho skutku.
Božie skutky sú tie skutky, v ktorých sa zjavuje dobrota a moc Boha. Sú to tie skutky, v ktorých človek zjavne prekročil sám seba, svoje EGO. Božie skutky sú tie, ktoré sa nedajú konať z ľudskej sily a ukazujú na moc a činnosť Boha. A ako vidíme, Boh chce takéto skutky, Boh chce aby sa takéto skutky diali. Slepému z dnešného evanjelia sa najprv otvorili fyzické oči, ale postupne sa mu otvorili oči viery. Cez ľudskú dobrotu poznáva nesmiernu dobrotu Boha. Cez ľudský dotyk zažíva Boží dotyk. Postupne prichádza na to, kto je Ježiš. Viera ho vedie k tomu, že padá na kolená pred Vteleným Slovom, pred Synom človeka. Nádoba, ktorou je jeho človečenstvo, sa naplnila poznaním Boha, a teraz z nej vyviera oslava Boha. Aj my dnes v tejto slávnosti Eucharistie, teda slávnosti vďačnosti, padnime na kolená pred Bohom, ktorý celému svetu dal zmysel v blaženej budúcnosti s Ním a v Ňom.