Dnešné evanjelium nám opisuje prípad človeka, ktorý bol posadnutý a to celým plukom nečistých duchov. Veľmi dobre je opísané jeho chovanie, ktoré dokonale ukazuje, čo robí nečistý duch s človekom. Hlavným znakom jeho choroby je rozpoltenie jeho osobnosti, schizofrénia. Je to človek, ktorý sa v jednom momente Kristovi vrhá k nohám, ako ten, kto si ho ctí a uznáva za svojho Pána, zároveň však kričí: „Čo ťa do mňa, Ježiš, Syn Najvyššieho Boha?!“ Je to živý a mocný človek, ale bývajúci v hroboch, ktorý sám sebe ubližuje a pritom od bolesti kričí. Exegéza hovorí, že posadnutý i preto býval v hroboch, lebo bol presvedčený, že Boh do hrobu nevstúpi. Boh smrť neučinil a hrob bol nečistý a vždy bol považovaný za sídlo zlého ducha. Ježíš zostúpil nielen do hrobu, ale priamo do podsvetia.
Posadnutý sa môže Ježišovi predstaviť nasledujúcim spôsobom: „Volám sa pluk, lebo nás je mnoho.“ Možno si v srdci povieme, aký zvláštny človek? Možno si povieme: „Bože ďakujem ti, že nie som ako tento človek!“ Ale či v každom hriechu nerobíme niečo podobné ako on. Modlíme sa ústami a zároveň hriechom kričíme: „Čo ťa do mňa, Ježiš!“ Či nás zvlášť ťažké hriechy nevrhajú do podobnej schizofrénie, akou trpel tento posadnutý. Ovocím hriechu je rozbitie osobnosti človeka. Ježiš je tak mocný, že nie je pre neho problém oslobodiť človeka hoci aj od celého pluku démonov. Diabol nikdy nemôže byť mocnejší ako Kristus, Pán a Stvoriteľ. Ak sa niekedy zdá, že sa Kristova moc nemôže prejaviť v živote konkrétneho človeka, nie je chyba v Ježišovi, ale v našom slobodnom rozhodnutí, nakoľko umožníme Kristovi v sebe pôsobiť. Je to sila Ježišovho mena, ktoré oslobodzuje človeka od každej formy posadnutosti.
V evanjeliu podľa sv. Marka sme už videli iný prípad posadnutosti, človeka, ktorý roky chodil do Synagógy a obťažoval druhých. Jedno majú obidva prípady spoločné a to výkrik: „Čo ťa do mňa Ježiš, Syn Najvyššieho boha!“ po prípade „Čo ťa do nás Ježiš Nazaretský!“ Nereagujeme podobne, keď sa nás snaží niekto napomenúť. Nepoznávame samých seba v tomto výkriku. Je to krik pýchy. Ona je najväčším sebaklamom, v ktorom žije diabol a všetky ním oklamané a zvedené bytosti. Slovo Božie je Pravdou a Pravda môže aj bolieť a veľmi často aj bolí. Ale je to spasiteľná bolesť. Sv. Augustín tvrdí: „Boží Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, dokiaľ nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Len ten, kto počúva, verí a zachováva Božie Slovo je oslobodený od zlého ducha, sedí oblečený pri Ježišových nohách a chová sa rozumne.
Opakom tohto kriku pýchy je vzývanie Ježiša, pozývanie Ježiša do svojho života. Vedomie, že potrebujem Spasiteľa a jeho dotyk. Sv. Bernardín Sienský hovorí: „Meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. O aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posilňujú a potešujú.“ Aj my si môžeme od rôznych foriem demonizácie a posadnutosti pomôcť častým vzývaním mena Ježiš. Keď ho voláme on prichádza a prejavuje svoju moc v našich dušiach. Nehovorme to strašné: „Čo ťa do mňa!“ Ale naopak volajme: „Príď Pane Ježišu!“, naprav ma, uzdrav ma, osloboď ma z moci zlého ducha, zbav ma pýchy a pomôž mi prijať napomenutie i zo strany mojich bratov a sestier.
Dnešné evanjelium je zakončené zvláštnou epizódou. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním. On mu to nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojím a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval.“ Môžeme rozmýšľať, prečo Ježiš neprijal jeho snahu „zostať s ním!“ Ten človek, hoci bol pohan, veľmi dobre chápal, kto je Ježiš. Jeho viera v tomto zážitku oslobodenia nadobudla takú silu, že sám mohol medzi svojimi rodákmi svedčiť o Božom zľutovaní a o veľkých veciach, ktoré mu urobil Pán. A asi bolo potrebné, aby pracoval vo svojom domácom pohanskom prostredí a pomáhal svojím rodákom chápať pravé hodnoty, poznať Pravého Boha a aby všade zvestoval Božie zľutovanie a milosrdenstvo.