„Bratská láska nech trvá.“ V staršom preklade bolo doslova povedané „láska nech je trvalá“. Láska, ak nie je stála, nie je vlastne žiadnou láskou. Trvalosť a stálosť sú podstatné vlastnosti Boha. On je. Svet trvá len vďaka tejto podstatnej vlastnosti Stvoriteľa. Ktosi múdry povedal, že milovať druhého znamená priať mu večné bytie. Takto nás miluje Boh a jeho Slovo je nezrušiteľné.
„Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli.“ Pohostinnosť je niečo, na čo často zabúdame. Všetci máme v sebe hlboko zakódovaný vlastnícky pud. Chrániť svoje. Preto nás Duch Svätý vyzýva, aby sme nezabúdali. Boh sám je Vrcholne pohostinný. Dáva nám účasť na Sebe samom.
Keď sme pohostinní, stávame sa nástrojom a prejavom Božej dobroty. Vtedy sa skrze nás zjavuje Božia štedrosť a pohostinnosť. Boh Láska prúdi naším srdcom a pracuje našimi rukami a máme z toho radosť. Písmo Sväté a aj životy svätých ukazujú prípady, keď pohostinnosť voči človeku sa v konečnom dôsledku ukázala ako služba anjelom alebo dokonca samotnému Ježišovi.
Tak už patriarcha Abrahám prijal anjelskú Trojicu. Prijal ich ako hostí netušiac aké veľké požehnanie skrze nich príde do jeho rodinného života a dokonca pre celý svet.
My však poznáme z evanjelia ešte úžasnejšie prisľúbenie a zároveň výstrahu: Pán Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili!“ Niekedy sa domnievame, že tu ide o podobenstvo v zmysle „ako keby“.
Akoby Pán Ježiš hovoril „ak nemáš silu milovať človeka, predstav si, že som to ako by ja sám“. Takýmto spôsobom by sme mohli milovať len pri zavretých očiach. Ono je to však omnoho úžasnejšie a súčasne desivejšie. Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, dosvedčujú, že Boh je Všadeprítomné Vedomie a Všadeprítomný Súcit.
Božia Všadeprítomnosť alebo zrozumiteľnejšie povedané, skutočnosť toho, že celý svet je v Božom Vedomí, spôsobuje, že si Boh nielen uvedomuje realitu sveta a človeka akoby vonkajším pohľadom, ale uvedomuje si ju vnútorným súcitom, priamou účasťou.
On v sebe nesie všetky vedomia, ktoré existujú vo Vesmíre. A pretože je Láska, neodťahuje sa od nich, ale vrcholne sa s nimi solidarizuje. Bohu nikto a nič nie je ľahostajné. My vo svojej slabej láske dokážeme kľudne spať i keď je človek v ohrození, ale Boh nikdy nespí. Každý zlý skutok zasahuje nielen človeka, ale aj samotného Boha.
„Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi uväznení, a na tých, čo trpia, veď aj vy sami ste v tele.“ Ústavy, či už nápravné alebo sociálne, umožňujú väčšine ľudí žiť mimo stretnutia sa s utrpením. V ústavoch často býva utrpenie odizolované od života ostatných ľudí.
Niekedy je to nutné, keď ide o nebezpečného väzňa s agresívnymi sklonmi. A predsa aj tu nás Božie Slovo vyzýva k súcitu. Milovať ako seba samého. Máme pamätať na väzňov ako keby sme my sami boli s nimi vo väzení. Správať sa k ním ako k sebe samému. Často vieme byť tvrdí, lebo sa nechceme spojiť s Božím Súcitom. Súcit nie je prejavom slabosti lebo Všemohúci Boh je Súcit.
„Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“ Prečo zdôrazňuje Pavol práve tieto hriechy proti manželstvu. Prečo hovorí, že ich Boh bude súdiť. Tento hriech najviac zabraňuje zjaveniu Trojjediného Boha skrze najintímnejšie ľudské spoločenstvo.
Len skrze spojenie muža a ženy sa zjavuje stvoriteľská Božia moc. Zmysel rodiny je ešte významnejší, lebo skrze lásku otca a matky prichádzame k poznaniu Lásky. A tak ako Boh je stály a verný, tak i manželstvo má byť stále a verné.
„Vaše správanie nech je bez lakomstva; buďte spokojní s tým, čo máte.“ Lakomstva sa človek dopúšťa vtedy, keď zadržuje pre seba aj to, čo nepotrebuje, keď hromadí viac ako potrebuje a nechce zobrať na vedomie, že nadbytok dostal práve preto, aby sa delil s tými, ktorí nemajú. Lakomstvo je pokušením staroby. Treba sa mu brániť štedrosťou a tá je plodom viery, lebo Boh hovorí:
„Nezanechám ťa, ani neopustím.” Preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?” Z takejto istoty viery vyplýva smelosť ku štedrosti.
„Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru.“ Máme si všímať tých, ktorý sú pre nás vzorom viery a máme ich napodobňovať. Naša viera sa najviac prejaví práve v okamihu smrti. Smrť prijatá a prežitá vo viere je najkrajším svedectvom a zavŕšením života.
„Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ Je to záver dnešnej úvahy a zároveň istota našej viery. Boh a jeho Slovo sa nemení. Jeho Slovo je stále platné.