V dnešnom prvom čítaní zo Skutkov sme počuli toto vyhlásenie apoštola Petra: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Tento výrok hovorí niečo o tom, že spása je možná len v Ježišovi Kristovi. Nehovorí skrze Ježiša ale v Ježišovi.
Nejde len o novú morálnu náuku, podobnú náuku môžeme nájsť aj v inom náboženstve, ale ide o spojenie s Ježišom. Je dôležité byť s ním a ešte lepšie byť v ňom. Základom kresťanského života je viera, viera ako otvorenosť duše, ktorá umožňuje prijatie Ježiša. Ježiš v nás je zárukou našej Spásy.
V tejto súvislosti si treba vyjasniť problém, vyvolávajúci spory katolíckej cirkvi a niektorých protestantských cirkví, a to je problém istoty spásy. Niekedy sa stretávame u niektorých protestantských cirkví s otázkou, ktorá pre nás katolíkov znie zvláštne: „Si už spasený?“ Aj svätý Pavol, akoby nahrával tomuto tvrdeniu, keď vyhlasuje: „Milosťou ste spasení a nie zo skutkov.“
Karel Rahner vo svojom „Teologickom slovníku“ píše: „Istota spásy je pojem reformačnej teológie a označuje natoľko pevnú vieru v ospravedlnenie, že táto viera už nepripúšťa žiadnu pochybnosť o konečnej spáse človeka. Istotu spásy tohto druhu, označuje katolícka teológia, ako absolútnu istotu spásy. Takto chápaná istota spásy bola zamietnutá Tridentským koncilom, pretože kresťanovi síce na jednej strane nie je dovolené v žiadnom prípade a teda absolútne pochybovať o tom, čo naozaj Boh v Ježišovi Kristovi uskutočnil a o všeobecnej spasiteľnej Božej vôli, z druhej strany to však nevylučuje pochybnosť o vlastnom stave spásy.”
Príčinou sporov, je nepresné rozlišovanie pojmov: „istota viery, istota spásy z Božej a z ľudskej strany a milosť vytrvania do konca!“ Keď chceme hovoriť o spáse, musíme rozlišovať: Istota je v tom, že Boh chce spasiť všetkých ľudí, a istota je v tom, čo Boh skrze Krista pre nás urobil. Ježiš predsa na kríži záväzne vyhlasuje, že dielo spásy človeka „Je dokonané!“. Neistota je jedine z našej strany.
Sv. Augustín tvrdí: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.” Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou, vošli do skutočnosti spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. v nich aktualizuje. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery. Toto Božie očakávanie, môžeme splniť vďaka Duchu Svätému, ktorý v nás pôsobí, skrze našu slobodnú vôľu.
Teda, ak stojíme pred Bohom a jeho Slovom a sme povolaní k viere v nich, potom našou odpoveďou môže byť jedine neochvejná viera, ktorá si je istá. Napr. v evanjeliu podľa sv. Jána Pán Ježiš vyhlasuje: „Ja som dvere. Kto vojde cez mňa, bude zachránený (spasený)!“ Keby sa nás v tejto súvislosti sám Ježiš spýtal tak – ako kedysi Lazárovej sestry:
„Kto verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?” (Jn 11,25-26), čo mám teda odpovedať? Možno je len jedna správna odpoveď: „Verím!” Si si istý svojou vierou? Nemôžeme inak odpovedať ako: “Som si istý?” svojou spásou?” V tejto súvislosti – samozrejme! Teda, aby som to správne sformuloval: „Ak pôjdem Cestou, ktorou je Ježiš“, alebo: „ak vstúpim bránou, ktorou je Ježiš, budem spasený!“
Z Božej strany, je spása istá, ako možnosť a ako prísľub, ale z ľudskej strany je možné zlyhanie. Nemyslím teraz na morálne zlyhanie ako prejav ľudskej slabosti voči hriechu, ktorý v nás pôsobí, ale myslím na zlyhanie ako odpadnutie od viery, ako odchod z odovzdanosti. V tom spočíva problém „vytrvalosti do konca“. Pán Ježiš predsa na inom mieste hovorí: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený!“
Tu je ťažisko sporu medzi nami a protestantmi. Spása je v Božom svete skutočnosťou, my ju však musíme dovoliť v sebe uskutočniť a musíme v tom vytrvať až do konca pozemského života.
Niektorí protestanti sa dopúšťajú chyby, keď opovážlivo vyhlasujú: „Už som spasený!“. Ešte žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána a preto môžu zlyhať. Vidíme, že aj Písmo Sväté pozná také prípady, keď ktosi uveril v Krista, ale odpadol od neho. : apoštol Judáš, Demas, kováč Alexander.
Ale chcem upozorniť, že aj opačný extrém je blud a s tým sa stretávame skôr v našom katolíckom prostredí. Často sa stáva, že aj ľudia, ktorí denne chodia do kostola, počúvajú a veria Božiemu Slovu a snažia sa ho tiež žiť, často žijú tak, akoby v nič nemohli dúfať.
Napr. starenka, ktorá celý život žila kresťansky, mi povedala, že nevie, či bude spasená alebo zatratená. A to nie je správna odpoveď. Sv. Pavol učí, že „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). Bludom je žiť bez očakávania blaženej nádeje, ako to nakoniec v slovenskom preklade liturgie svätej omše vyznávame: „Očakávam splnenie blaženej nádeje!“
V liste Filipanom, píše apošt : „s bázňou a chvením, pracujte na svojej spáse.” Sú určité znaky, ktoré ukazujú, či ideme po ceste spásy. Sú to znaky nového života, o ktorých nachádzame zmienku na viacerých miestach Písma. Reálnym znakom je ovocie Ducha Sv.: „Láska, radosť, pokoj“.
Nachádzame sa v podobnej situácii, ako človek, ktorý v predpredaji kúpil lístky na predstavenie a teraz musí len dodržať čas začiatku predstavenia a prísť. Je to iná situácia, ako ísť do kina a nemať ešte lístky. Keď mám lístky vo vrecku, môžem veselo a odvážne pozývať druhých na predstavenie. Ak ich ale nemám, bola by to trúfalosť a mohlo by to skončiť fiaskom.
Asi takto by sme mohli vyjadriť našu istotu spásy. Ak sme uverili v Krista, či sme sa dali pokrstiť, či sme ho s vierou prijali, či sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť v moci Ducha Svätého Božie Slovo, vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje. Podobne ako človek, ktorý má lístky, môžeme a máme pozývať druhých na spásu.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je so Spásou a nami: „Svätec svojich bratov, často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom, proti nástrahám a ľstiam zlého ducha. Hovoril totiž:
„Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vytrhnúť radosť ducha. Nosí so sebou prach a podľa ľubovôle ho hádže do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nič nezmôžu, proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Pokiaľ je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovánok”.
Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie Ducha aj olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Len čo spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby.
Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zaskočiť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zase vráti radosť zo spásy. Ak zotrvá v tej zádumčivosti alebo trudnomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdce nahlodá akoby hrdzou, pokiaľ nebude slzami ihneď vyhladené.“
Chcem k tomu len dodať, že sv. František pozná niečo ako „radosť zo spásy“ a to je zážitok Božej blízkosti, ktorý človek môže prežiť už teraz v modlitbe. Amen.