Základnú myšlienku dnešného evanjelia tvoria blahoslavenstvá. Sú akoby ústavou Božieho Kráľovstva, ktoré očakávame a za ktoré sa denne modlíme a snažíme sa o jeho uskutočnenie. Ak blahoslavenstvá počuje niekto, kto je v tomto svete doma, určite sa mu budú zdať bláznovstvom. Pán Ježiš v nich vyhlasuje za blažených ľudí, ktorí trpia rôznym spôsobom kvôli Božiemu kráľovstvu. Všetky stavy, ktoré Ježiš menuje v blahoslavenstvách, sa nám javia ako mínusové: napr. chudoba, plač, hlad, smäd, prenasledovanie. Sú to zážitky, ktoré ľudia považujú za prekážku. Aj my sami, ak sa do takýchto situácii dostaneme, sa pýtame, prečo práve ja? Aby sme blahoslavenstvá správne pochopili a mali z nich úžitok, musíme k ním nájsť správny kľúč.
Blahoslavenstvá nie sú vyslovené v duchu tohto sveta, ale v Duchu Božom. Blahoslavenstvá prevracajú hodnotenie reality. Pán Ježiš neblahoslaví samotné utrpenie, hlad, plač, prenasledovanie a chudobu, ale tých, ktorí sa stanu ich obeťou, ak sa tak stane pre Božie kráľovstvo, teda pre poslušnosť Bohu a jeho Slovu. Každá bieda má v blahoslavenstvách protipól určitej radosti v Božom kráľovstve. „Chudobní“ budú kraľovať, „hladní“ budú nasýtení, „plačúci“ sa budú smiať. Tí, ktorí zažívajú prenasledovanie pre Krista, už teraz majú jasať ako víťazi.
Musíme si uvedomiť, že ten, kto ich vyhlasuje, je Syn Boží a nehlása nejakú neoverenú teóriu o posune hodnôt v posmrtnom živote, ale učí s istotou to, čo vidí u Otca. Tvrdí to ten „skrze, ktorého bolo všetko stvorené!“, ktorý stojí ako základný kameň Božieho kráľovstva. Blahoslavenstvá len vtedy môžu v našom živote priniesť úrodu, keď ich prijmeme s istotou viery nie ako ľudskú domnienku ale ako Slovo Boha. Vierou si môžeme aj my prisvojiť tento Boží pohľad a v nádeji sa tešiť tam, kde svet nachádza len biedu. Môžeme sa radovať v situáciách, ktoré podľa ľudí provokujú len plač.
Tento Boží pohľad nám môže sprostredkovať Duch Svätý, ktorý v nás účinkuje v tej miere, nakoľko prijmeme za svoje Božie Slovo, nakoľko sa stotožníme so Slovom Boha. Predovšetkým je potrebné s istotou uveriť Božiemu Slovu. Priložiť ku svojmu životu iný hodnotový rebríček ako ponúka svet. Ak vierou prijmeme blahoslavenstvá, pomôžu nám urobiť akýsi duchovný premet, ktorý vedie ku slobode od okolností a z nich prameniacich citov. Nie je správne stavať svoju vieru na citoch, ale je správne, aby z našej viery, ktorá berie vážne Božie Slovo a jeho prísľuby, vyrástli nové duchovné city.
Možno nás niekto bude podozrievať, že utekáme od reality tohto sveta. Z Božieho zjavenia vieme, že tento svet netvorí celú realitu. Súčasne so svetom existuje Božie kráľovstvo. Viditeľný svet tvorí len čiastočnú realitu. A vieme, že je Boh = „Nadskutočno“. Boh je nezrovnateľne reálnejší ako tento svet. On je duchovnou príčinou a základom všetkého hmotného.
Skúsme sa teraz trochu zamyslieť aspoň nad blahoslavenstvami, aby sme zistili, či už teraz žijeme pre Božie kráľovstvo, alebo sme úplne ponorení do sveta a do jeho spôsobov myslenia i citov.
Ježiš hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Kto sú títo chudobní v duchu? Chudobní v duchu sme vlastne všetci, lebo nemáme v srdci Boha, skutočné a pravé Bohatstvo. Ale blahoslavení sú tí, ktorí si to uvedomujú a po Bohu túžia.
Bohatstvo v duchu tohto sveta môže byť dvojaké, materiálne a duchovné. V oblasti materiálnej má toto blahoslavenstvo namysli ľudí, ktorí sú vnútorné slobodní od bohatstva, od hmoty. Ľudí ochotných opustiť hocikedy tento svet, keď Pán zavolá. Teda to čo nazývame slobodou pre Božie Kráľovstvo. Ježiš prikazuje svojím učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a pred všetkými a vyžaduje, aby sa zriekli všetkého, čo majú, pre neho a pre evanjelium. Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva. Všetci veriaci v Krista sa majú snažiť „správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku.“ Odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca oslobodzuje od ustarostenosti o zajtrajšok. Dôvera v Boha pripravuje človeka na blahoslavenstvo chudobných.
Ježiš blahoslaví postoj chudoby pred Bohom aj v duchovnom zmysle. Sú to ľudia, ktorí v sebe nepestujú vedomie záslužnosti. Sú to tí, ktorí uznávajú, že všetko dobro pochádza od Boha. A týmto vedomím záslužnosti trpia prevažne veriaci. Nemajú vedomie toho, že sú hriešni ľudia, ktorí si pre svoje pomýlené a hriešne bytie zasluhujú peklo. Nemajú postoj kajúceho lotra, ktorí vedel, že trpí spravodlivo, ale pýtajú sa, prečo práve ja, ktorý som bol taký dobrý, musím trpieť? Nejde o to, aby sme dobro nerobili, ale ide o to, aby sme si stále uvedomovali narušenosť svojej existencie, ktorá k tomu, aby bola skutočne dobrá, potrebuje Boha.
Pozrime sa na ďalšie z Ježišových blahoslavenstiev: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Ak prežívam tento svet ako svoj domov a cítim sa tu dobre, neviem o čom je v tomto blahoslavenstve reč. Ak si však stále uvedomujem, že žijem vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ak beriem vážne biblickú zvesť o raji, kde bol človek zjednotený s Bohom a ak trpíme odlúčenosťou od Boha, hovorí toto blahoslavenstvo aj o nás. Človek, ktorý žije v Duchu Božieho Kráľovstva a teda v Duchu blahoslavenstiev, úplne ináč vidí a hodnotí svet a jeho udalosti. Ako reagujú aj naši ľudia, keď sa dozvedia, že zakrátko umrú. Tak sme zaľúbený do svojho väzenia, že sa najbližší príbuzní i lekári boja pacientovi povedať pravdu. Ako má zomierať skutočný kresťan, slobodný pre Boha a pre jeho kráľovstvo, nám najlepšie ukáže príklad sv. Františka z Assisi.
„V tých dňoch sv. Františka navštívil lekár. Menoval sa Ján Dobrý a skutočne to bol dobrý Františkov priateľ. František sa ho opýtal: „Čo si myslíš, ty dobráčik, o mojej vodnateľnosti?“ Nechcel ho nazvať jeho priezviskom Dobrý, tak nikoho nikdy nemenoval z úcty k Pánovi, ktorý o sebe povedal: „Nikto nie je dobrý, len sám Boh“. Ani nenazýval nikoho otcom alebo učiteľom, ani v dopise z úcty k Pánovi, ktorý povedal: „A otcom nenazývajte nikoho na svete….ani sa nedávajte volať učiteľmi….“
Lekár odpovedal: „Ak dá Boh, zasa ti bude dobre.“ Ale blažený František ďalej naliehal: „Povedz mi pravdu. Čo myslíš? Neboj sa, z Božej milosti niesom bojazlivý, aby som mal strach zo smrti. Pôsobením Ducha Sv. som tak spojený s Pánom, že som rovnako spokojný so životom i so smrťou.“ Lekár mu teda povedal: „Otče, podľa našej vedy je tvoja nemoc nevyliečiteľná. Som toho názoru, že zhasneš buď koncom septembra alebo štvrtého októbra.“ Tu blažený František, ako tak ležal na lôžku, rozpäl plný veľkej a zbožnej úcty k Pánovi a s veľkou radosťou mysle i tela zvolal: „Príď teda sestra smrť, príď.“
Takto zomierajú ľudia, ktorí naozaj uverili Bohu skrze Ježiša Krista a ktorí prijali do seba Ducha Blahoslavenstiev.