Pán Ježiš neprišiel len preto, aby medzi nami žil a trpel, ale hlavne preto, aby učil. Využíval každú príležitosť nato, aby učil. Ako hovorí evanjelista Marek: „Prišli do Kafarnauma. A hneď v sobotu vošiel do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.“ Jeho slová sú iné ako prednášky rabínov. Jeho poslucháči to cítia. Nehovorí ako demagóg, nehovorí prázdne slová, nehovorí iba ľudskú múdrosť a domnienky, ale hlása slovo Božie, slovo Spásy, slovo večného života. Jeho slová liečia, oslobodzujú, prinášajú do hriešnych sŕdc nepokoj, dávajú tým, ktorí ich príjmu nádej. Dokonca zlí duchovia sa pred nimi trasú a kričia: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť? Viem, kto si: Svätý, Boží.”
Ľudia, ktorí mali možnosť na živo počúvať Pána Ježiša, charakterizovali tento zjavný rozdiel medzi ním a medzi ostatnými náboženskými učiteľmi svojej doby slovami: „učil totiž ako ten, čo má moc a nie ako zákonníci“. Podstatný rozdiel medzi správne žitým kresťanstvom a klasickým judaizmom je práve v tom, čo svojím spôsobom vyjadrili: „Moc.“ Kresťanstvo je náboženstvom moci. A tá moc nie je z ľudí ale z Boha, skrze prijatie Ježiša Krista. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa božími deťmi!“
Táto moc sa zvláštnym spôsobom prejavuje aj v tomto úryvku evanjelia. Evanjelium nám opisuje prípad človeka, ktorý bol posadnutý. Výstižne je opísané jeho chovanie, ktoré dokonale ukazuje, čo spôsobuje nečistý duch v človeku. Hlavným znakom jeho posadlosti je rozštiepenosť osoby. Je to človek, ktorý chodí do chrámu, ako ten, kto si Boha ctí a uznáva ho, ale zároveň kričí: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský! Prišiel si nás zahubiť?“ Je to jedna bytosť, z ktorej kričia mnohí.
Či v každom hriechu nerobíme niečo podobné ako posadlý z dnešného evanjelia. Modlíme sa ústami a zároveň hriechom kričíme: „Čo ťa do mňa Ježiš!“ Či nás zvlášť ťažké hriechy nevrhajú do podobnej rozpoltenosti, akou trpel posadlý z evanjelia. Ovocím hriechu je rozbitie osobnosti človeka. Pán Ježiš je tak mocný, že nie je pre neho problém oslobodiť človeka hoci aj od celého pluku démonov. Diabol nikdy nemôže byť mocnejší ako Kristus. Ak sa niekedy zdá, že sa Kristova moc v živote konkrétneho človeka nemôže prejaviť, nie je chyba v Ježišovi, ale v rozhodnutí toho človeka, nakoľko umožní Kristovi v sebe pôsobiť. Je to sila Ježišovho mena, ktoré oslobodzuje človeka od každej formy posadlosti.
Rímsky katechizmus poučuje: „Meno Ježiš znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“.
„Meno Ježiš stojí v centre kresťanskej modlitby. Všetky liturgické modlitby sa končia formulou: „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“. Modlitba srdca, takzvaná „Ježišova modlitba“, ktorá je zaužívaná u východných kresťanov, hovorí: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Mnohí kresťania zomierajú podobne ako sv. Jana z Arku iba s menom „Ježiš“ na perách.“
Sv. Bernardín Sienský hovorí: „Meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. O aké slávne je toto meno , aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posilňujú a potešujú.“
Aj my si môžeme od rôznych foriem demonizácie a posadlosti pomôcť častým vzývaním mena Ježiš. Keď ho voláme on prichádza a prejavuje svoju moc v našich dušiach. Najlepšou ochranou je chodenie s Kristom. Duchovný život, to je Kristus živý v nás a to nielen na Vianoce a Veľkú noc, ale stále.
Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu.
Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus” môže vykonávať biskup a kňaz len s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité ubezpečiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha a nie o dajakú chorobu.