4. nedeľa cez rok „B“ – (1 Kor 7,32-35)

Už dve nedele počúvame komentáre sv. Pavla na tému kresťanského manželstva. Ale už minulú nedeľu sme mohli počuť, že manželský život nepovažuje za absolútnu hodnotu, žeby osobne bol rád, keby mnohí nasledovali jeho slobodu pre Božie Kráľovstvo. A to z viacerých dôvodov, pre krátkosť a tieseň času, v ktorom žijeme a pre voľnosť k modlitbe. Aj dnešné čítanie je pokračovaním jeho úvah o celibáte, teda o Bohu zasvätenom živote: „Bratia, chcem, aby ste vy boli bez starostí. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.“ Táto rozštiepenosť môže byť väčšia i menšia. Väčšia nastáva vtedy, keď partner v manželstve nieje nositeľom tej istej viery, nádeje a lásky. Menšia je vtedy, keď obidvaja majú tú istú vieru, nádej a lásku k Pánu Bohu, keď im Boh nieje ľahostajný a u obidvoch prevláda snaha páčiť sa Mu.

Čo je to za stav, v akom žijeme my kňazi a rehoľníci medzi vami? Tento stav voláme celibát, krajšie: Sloboda pre Božie kráľovstvo alebo aj Bohu zasvätený život. Nie sme chudáci, ktorí nemajú a nepoznajú lásku. Našou láskou, je Boh, Absolútno. Kňaz je len vtedy chudák, keď sa nechce úplne odovzdať, keď je zaľúbený do vecí tohto sveta, keď svet nedokáže opustiť. Celibát je obetou, ale každý vzťah stojí predsa obetu a aj manželstvo má svoje obete, možno dokonca o mnoho ťažšie, ako je obeta celibátu. Bohuzasvätený človek má totiž jednu nesmiernu výhodu, že jeho Partner nikdy nesklame a je večne príťažlivý a mladý.

Prečo žijeme medzi vami týmto spôsobom života? Rehoľný a kňazský stav je prorockým znamením. Kňaz a rehoľník celou svojou existenciou poukazuje na svet, ktorý prichádza. Celou svojou bytosťou hlása relatívnosť a pominuteľnosť hodnôt tohoto sveta. Rehoľník sa už teraz úplne dobrovoľne učí umierať, aby mu to ráz, keď to príde a určite to príde na každého, aby mu to nebolo ťažké.

Mnohí ľudia majú takú predstavu, že do kláštora odchádzajú ľudia zatrpknutí a nešťastní, zlomení životom. Nehovorím, že nemôže byť aj takýto motív a že človek po určitej zlej skúsenosti opustí nestálosť tohoto sveta a jeho hodnôt. Ale prvá, úplne prvá, musí byť láska k Bohu. Sme snúbenci Absolútna. Sme zaľúbení do Boha, ktorý pre mnohých ľudí je len ideou. Sme zaľúbení do Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista. Do Slova, ktoré sa stalo telom.

Boh je Absolútna krása. Kniha Múdrosti hovorí, že je Prapôvodca a Príčina všetkej Krásy a preto On sám musí byť Najkrásnejším. Slobodný človek, ktorý má tu česť hľadať Boha, Ho začína tušiť za všetkým, za darom vlastnej existencie. On ma stvoril. On ma skladal, lebo ja sám som sa nezložil. Skladal ma do posledného detailu a dal si na mne záležať, aby som sa mohol s vďačnosťou a láskou prijať. To, čo je vo mne zlé, nie je jeho dielom, ale aj to dokáže zatiahnuť do svojho plánu Spásy. Jeho Láska je Stvoriteľská. Všetko čo tvorí aj miluje. A všetko, čo miluje, udržuje v bytí.

Boh je Duch. Niekedy nás toto slovo pokúša mať Boha za niečo, čo je menej ako vzduch. Ale Duch je Najväčšou Skutočnosťou, Nadskutočnom. Čisté vedomie drží v bytí celý stvorený svet. Je základom pre každú matériu a každé telo.

Pre ľudí, ponorených do toho sveta, hlásame realitu Boha. „My sme opustili všetko a išli sme za Tebou“, hovoria apoštoli Pánu Ježišovi. Aj my sme opustili všetko a ideme za Ním a teda všetci, ktorí nás vidia, musia rozmýšľať nad Tým, pre ktorého sme opustili také skvelé veci. Sme znamením nebeskej skutočnosti. Sme znakom vykúpenia z nepodarených ľudských vzťahov.

„Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom. Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi.“ Čo nás najviac zraňuje v osobe, ktorú milujeme, je hriech, ktorý prebýva v každom človeku. Keď objavíme hriešnosť človeka, nevieme ho mať rad. Človek je tak stvorený, že túži po absolútnej dokonalosti a nič nedokonalého ho natrvalo nedokáže uspokojiť. Hriech nás vyvádza z miery. Jedine Boh je dokonalý a láska k Nemu nás nikdy nesklame. On je Dobro bez háčika.

Prvé a hlavné prikázanie zo všetkých je: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Indický filozof Ramakršna hovorieval: „Ak dokážete rovnakú intenzitu lásky k Bohu, ako je kombinácia lásky chudobného k peniazom, lásky matky k synovi, milenca k milej, potom lásku k Bohu môžete ľahko uskutočniť. Ale kto to má? Človek vyleje džbán sĺz, kvôli pozemským vzťahom, ale kto plače pre Boha.“

Sv. František z Assisi dokázal plakať pre Boha. Nám všetkým odkazuje: „Preto milujme Boha a klaňajme sa mu s čistým srdcom a čistou mysľou, lebo On sám si to prial nadovšetko, keď povedal: „Praví ctitelia si budú uctievať Otca v Duchu a v Pravde!”

Sv. Pavol dnešné zamyslenie zakončuje slovami: „No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi.“ Teda, ak by sa mi táto reč zdala tvrdou a deptajúcou, môžem urobiť, ako keby som ju nepočul. Ak ju chápem, ako slučku, do ktorej ma chce ktosi lapiť, môžem si urobiť ako sám chcem. Zmysel tohoto príhovoru je však v čomsi inom: „No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi.“ Ide o slobodu pre Božie Kráľovstvo. Ide o to, aby ste sa mohli dôstojne a nerušene oddať Pánovi. Ide o milovanie Boha nadovšetko. Chcem byť lapený do tejto Pavlovej slučky, aby som zakúsil radosť z Lásky k Bohu.