V dnešnom prvom čítaní sme počuli výrok: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa a skôr ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil, ustanovil som ťa za proroka národom.“ Tento výrok tvrdí, že Boh človeka pozná skôr ako ho stvoril. Naša doba nakladá s už oplodnením ľudským vajíčkom akou s vecou, s ktorou môžeme ľubovoľne zachádzať. Moderná genetika ukazuje, že v každom oplodnenom ľudskom zárodku je jedinečný plán jeho rozvoja. V tomto zmysle je každý oplodnený zárodok jedinečný, neopakovateľný zázrak.
Už v r. 1953 vedci narazili na nový vesmír ukrytý vo vnútri živej bunky, objavili informačné systémy omnoho zložitejšie ako čokoľvek, čo vymysleli najlepšie mozgy ľudstva. Drobučký kód DNA vyvracia evolučnú teóriu. Život nie je výsledkom náhody, ale je výsledkom dokonale prepracovaného programu, ktorý sa nachádza v každej živej bunke. Tak ako v našich PC bežia inteligentné programy, ktoré sa ale samé nevytvorili, tak i život funguje na báze dokonale prepracovaného programu, ktorý je zakódovaný v molekule DNA. Objav dvojitej skrutkovnice štruktúry molekuly DNA otvoril bránu pokusom o preskúmanie kódu, ktorý je v nej uložený. Dnes, viac ako polstoročia po tomto objave, bol tento kód praktický už rozlúštený, i keď mnohým jeho elementom ešte stále správne nerozumieme. Ale jedna vec je istá, že život sa nevyvíja vonkajšími zásahmi, ale jeho rozvoj závisí od vnútorného plánu, ktorý je vložený v génoch každej bunky. Skôr ako sa jednotlivec počne, je tu plán jeho rozvoja. Je to plán, ktorý má s ním Boh Stvoriteľ. A tento plán je obsiahnutý v génoch zárodočnej bunky. Tento plán ide s nami po celý náš život.
Verš, ktorý som citoval, odhaľuje ešte ďalšiu pravdu o ľudskom pôvode. Konštatuje sa v ňom: „Skôr, ako som ťa utvoril v lone matky…“ Keď kniha Genezis opisuje stvorenie živých bytostí, tak hovorí i o tom, že všetky živé bytosti, okrem človeka vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom. Boh na ňom bezprostredne pracuje. Pri pohľade na seba musíme konštatovať, že sme geniálne skonštruovaní, ale sami sme sa neskonštruovali. Každá bunka ľudského tela je neporovnateľne lepšie zostrojená ako ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore, v stotine alebo dokonca v tisícine mm3 pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je ako PC so schopnosťou reprodukcie.
A v ľudskom tele sú tieto „bunky“ – „počítače“ navzájom prepojené sieťou zložitejšou ako internet. Bunky medzi sebou komunikujú prostredníctvom nervov ale aj hormónov. Môžeme povedať spolu so žalmistom: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139,13) Sme tak fantastický posplietaní, alebo ako hovorí žalmista „utkaní“! A toto treba domyslieť. Niekto si dal strašne na nás záležať a neboli to naši rodičia. Oni dali len prvotný súhlas, impulz k našej tvorbe, ale celú piplačku nášho skladania viedla Božia ruka. Každá matka musí priznať podobne, ako to robí matka synov Makabejských: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone. Ja som vám nedarovala ducha ani život, ani som nikomu z vás nedala dohromady všetky časti tela. Preto teda Stvoriteľ sveta, ktorý dáva vzniknúť človeku pri zrodení o pozná pôvod všetkých vecí, vám vo svojej milosti daruje život znovu, keď teraz dávate prednosť jeho zákonom pred sebou samým.“
Pozrime sa, čo o tom hovorí Katechizmus: Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu:
„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“
Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti. Tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode. Regulácia plodenia predstavuje jeden z aspektov zodpovedného rodičovstva. Odôvodnenosť úmyslov manželov neospravedlňuje používanie morálne neprípustných prostriedkov napríklad priamu sterilizáciu alebo antikoncepciu. Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti pre život, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k darovaniu sa celej osoby… Tento antropologický a zároveň i morálny rozdiel medzi antikoncepciou a využívaním období neplodnosti… obsahuje v sebe dve predstavy o človeku a o ľudskej sexualite, ktoré sú navzájom nezmieriteľné.“
Znovu zopakujem, čo hovorí Boh o človeku: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa.“