V dnešnom podobenstve „o farizejovi a mýtnikovi“, nám chce Pán Ježiš povedať niečo o nás samých. Keď skúmame dobu pozemského života Pána Ježiša a skúmame jednotlivé reálie tejto doby, tak môžeme zistiť, kto to boli farizeji a prečo ich Pán Ježiš tak príkro napomína. A budeme prekvapení. Bola to jednak politická ale aj náboženská strana, ktorá sa snažila zachovávať Mojžišov zákon do všetkých detailov a snažila sa presadzovať tieto náboženské princípy aj do verejného života a politiky. Podobne ako my, verili v jedného Boha, v existenciu anjelov, verili vo vzkriesenie. Boli horliví v zachovávaní zákona a dávali veľké dary na podporu náboženských ustanovizní. Prečo mal Pán Ježiš na ich adresu toľko kritických poznámok? Veď tvorili akúsi náboženskú elitu v jeho dobe a pred príchodom Pána Ježiša požívali všeobecnú úctu v židovstve.
Aby sme to správne pochopili, musíme začať až u praotca Adama. Božie Zjavenie nás učí, že zmyslom ľudskej existencie je stať sa Božím Obrazom, teda miestom Božieho Zjavenia. Teológia z toho vyvádza záver, že človek je pozvaný k Boho – človečenstvu, teda k tomu, čo Zjavuje Ježiš. Prví ľudia mali k tomu predpoklady, lebo Boh im daroval svojho Ducha, keď vdýchol do nozdier Adama Dych Života. Ale v dedičnom hriechu sa človek rozhodol, navedený zlým duchom, žiť sám pre seba a podľa seba. Mohli by sme to vyjadriť modernou rečou: Rozhodol sa „byť sám sebou“. A tým stratil Božie priateľstvo a od tej doby sa všetci rodíme ako bezbožní, teda bez prítomnosti Božej dobroty, bez Božej Lásky v srdci a morálne bezmocní voči hriechu, náchylní ku zlu. Toto sa týka rovnako ľudí veriacich i neveriacich. Totiž základný a podstatný problém nie je to, čo robíme, ale to, čo po dedičnom hriechu sme.
Sme zlí. Ako veriaci ľudia dokážeme zlo premáhať, ale nedokážeme ho zo svojho srdca vyhodiť. Vieme byť slušní, ale nedokážeme byť dobrí. Dokiaľ neprišiel Pán Ježiš na tento svet, tak farizejstvo predstavovalo vrchoľ ľudskej dokonalosti. Sám Ježiš na adresu farizejov hovorí: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech. Ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech. (Jn 15.22) Hriech je v tom, že neuverili v Ježiša a neprijali ho. Lebo ako hovorí ten istý apoštol „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ (Jn 1,12) Teda možnosť bytostnej zmeny spočíva práve v prijatí Ježiša.
Čo nám chce naznačiť Pán Ježiš podobenstvom o dvoch modliacich sa ľuďoch. Lebo „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.“ „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Všetko, čo hovoril farizej bola pravda. On naozaj všetko toto robil, ale toto všetko ho nerobilo lepším človekom. Modlitba farizeja je charakterizovaná spojením, modlil sa „v sebe“. Jeho modlitba sa stále točila okolo neho samého a aj druhých si všímal len natoľko, nakoľko si mohol nimi poslúžiť k obhájeniu svojej spravodlivosti. Neprišiel Boha zvelebovať ani prosiť o milosť, ale prišiel sa ukázať a pochváliť sám sebou.
Azda sa môžeme Ježišovi páčiť, keď máme v sebe toto čudné sebavedomie: „nie som ako ostatní ľudia…”. Farizeji si boli tak istí svojou dokonalosťou vzhľadom na dodržiavanie Zákona, že nepotrebovali Spasiteľa. Túžili po Mesiášovi, ktorý by zmenil vonkajšie okolnosti, aby ešte nerušenejšie mohli uskutočňovať Mojžišov zákon a tak dosiahnuť Nebo. Podľa nich toto bol jediný problém. Nepriaznivý svet. Najdôležitejšia podľa nich bola skutočnosť, aby veriaci neboli rušení v uskutočňovaní prikázaní.
Naproti tomu: „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Vedomý si svojej skazenosti prosil Boha o milosť. Mýtnik si uvedomoval potrebu milosti. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Koľko času strávime v zbytočnom zápase s Bohom, so svojím vlastným svedomím, keď sa stále obhajujeme a chceme si dokázať, že nie sme taký, aký sme. Nie je jednoduchšia táto modlitba, táto prosba o milosť, ktorá jediná preráža nebeské oblaky a mieri k Bohu a Boh ju prijíma, pretože modlitba pokorného prenikne oblaky. Kto sa korí Bohu bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom.
Pán Ježiš celým svojím učením ukazuje, že problém človeka je predovšetkým v jeho vnútri. Podľa jeho slov sa človek nestáva lepším, tým čo robí, ale jedine Božou milosťou, ktorá je v prijatí Ježiša. Čo je teda kritériom rozlišovania? Ochota prijať Božiu milosť v Ježišovi. Zaujímavým spôsobom to vyjadruje svätý Pavol v druhom liste Timotejovi: „Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ Pán Ježiš chystá veniec spravodlivosti tým, ktorí milujú jeho príchod. Milujete Pánov príchod alebo nemilujete. Očakávate ho a tešíte sa na neho alebo azda ani nie. Potrebujete Spasiteľa, ktorý zasiahne vaše hriešne bytie, alebo si radšej počkáte na nejakého politického mesiáša, ktorý zmení vonkajšie okolnosti vášho života. Myslíte si, že budete lepší až sa zmenia vonkajšie okolnosti. Jedine láska k Bohu nás môže premeniť v lepších ľudí. Kto miluje Ježišov príchod, kto sa zaňho denne modlí, ten vojde do Božieho kráľovstva. A modlí sa za neho ten, kto si začína uvedomovať a priznávať, že bez neho žiadnu dobrotu nevytvorí. A nielen sa za neho modlí, ale ho aj uskutočňuje.
Ako sa dá uskutočňovať jeho príchod? Uskutočňuje jeho príchod ten, kto dovolí, aby Pán Ježiš vo svätom prijímaní k nemu prišiel a urobil poriadok v jeho hriešnej duši. Ide o: „Prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa!“ Preto je dôležitý jeho príchod a nielen ten definitívny na konci časov, ale ten každodenný vo svätom prijímaní. Sv. prijímanie ma byť podobné manželstvu. A to vzájomnou oddanosťou ale aj trvalosťou. Tak ako sa nám Ježiš dáva, tak sa mu aj my máme odovzdať. Pekne to vo svojej modlitbe vystihuje sv. Ignác z Loyoly: „Vezmi, Pane a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť i rozum a všetku moju vôľu. Čokoľvek mám a čo vlastním, Tvoje je všetko, Pane, Ty si mi to všetko dal, Tebe to, Pane, odovzdávam. Nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daruj mi svoju lásku a svoju milosť a to mi postačí.“ Toto je odovzdanosť, ktorá privedie človeka ku Spáse. A táto odovzdanosť musí byť trvalá. Aká je to láska, keď nie je trvalá? Často si zamieňame láskavosť s láskou. Robíme Bohu láskavosť. Raz za rok ho prijmeme. Toto nemá s láskou nič spoločné. Toto je nanajvýš krízové, rozhárané spolužitie, z ktorého sa rodia neurotické a nepodarené deti.
O nás všetkých je toto podobenstvo. Božie Slovo začne správne fungovať, až keď si pripustím, že to dnešné Slovo je určené osobne pre mňa. Aj o mne to platí. Lebo i ja som postihnutí tou istou chorobou, i ja si často myslím, že som lepší ako ostatní. Vyprosujme si pokoru od Pána. Skutočná pokora spočíva v tom, zostúpiť z trónu svojho života a prenechať Pánu Ježišovi vedúce miesto. Dovoliť Ježišovi, aby mohol prísť. Nedávať prednosť hriechu pred milosťou. Milujme príchod Pane Ježiša. Nedržme si svoje panstvo nad sebou, nad svetom, lebo tým kopíme len hriech na hriech. Poslúchnime svojho Kráľa.