Aj Židia, tak ako my, mali svoje pútnické miesta. Najslávnejším pútnickým miestom bol Jeruzalemský chrám. Bol akýmsi srdcom národa, stredom, centrom jeho duchovnosti. Bol im vzácnejší ako je nám Mariánska hora v Levoči alebo Šaštínska bazilike Sedembolestnej. Mali radi svoj chrám a nešetrili na ňom. Chrám bol vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi. Bol to ich chrám, v ktorom sa dobre cítili. Púť do chrámu bola aj možnosťou verejne prejaviť svoju vieru a zbožnosť.
V dnešnom evanjeliu stojí Ježiš, Vtelené Božie Slovo ako chrám v chráme. My ľudia vieme stavať krásne chrámy z dreva i z kameňa. Avšak Boh túži po chráme, ktorý nieje budovaný ľudskou rukou. Chce prebývať v chráme, ktorý si postavil On sám, svojou stvoriteľskou mocou. Chce prebývať v ľudskom tele, v ľudskom srdci. Vtelené Božie Slovo je najdokonalejším Božím chrámom. A takéto chrámy chce mať Boh po celom svete a na každom mieste. Materiálny chrám môže zničiť nejaká živelná pohroma alebo vojna. Duchovný chrám možno zničiť hriechom. Naše telá sú vtedy božím chrámom, keď už v nich nevládne hriech, ale je v nich prítomný Duch Boží.
Situácia v dnešnom evanjelia pôsobí zvláštne. Mesiáš, ktorý podľa názorov rabínov mal byť zárukou stability Jeruzalemského chrámu, predpovedá jeho skazu. Azda Boh má pre nás ľudí len posolstvo o skaze. Skaza chrámu a skaza sveta vôbec, tie vojny, nepokoje, zemetrasenia, hlad a mor to všetko sú následky toho, že svet ako celok odmieta svojho Spasiteľa. Nevieme, čo je pre nás prospešné, čo nám prinesie pokoj. Nie že by sa Boh tešil zo skazy človeka, ale zjavuje mu, kam vedie cesta bez Boha. Božie Slovo nám hovorí: „Mojím úmyslom je priniesť vám pokoj, a nie trápenie.“
Ľudia dávajú otázku: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?” On odpovedal: „Dajte si. pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú, hovoriť: „To som ja” a: „Ten čas je už blízko.” Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“ Aj z týchto slov Pána Ježiša vidíme, že ten čas je Božím tajomstvom; a teda každý, kto sa tvári, že pozná ten deň, nám právom môže byť podozrivý. Tým nechcem tvrdiť, že ten čas naozaj nemôže byť veľmi blízko. On je totiž stále blízko a stále rovnako aktuálny. Aj keď stále platí, že nikto ani anjeli v nebi nepoznajú ten čas. Stačí, že mi v hlave praskne jedna cievka a už sa objavím pred Pánom.
Sv. Karol Boromejský múdro napomína, že kresťan má byť stále pripravený na dve veci: na smrť a na sväté prijímanie. V obidvoch ide o to isté, o príchod Pána a našu reakciu na neho. Každé sväté prijímanie je i nácvikom toho príchodu v hodine našej smrti, kde to už ide na ostro a má to nedozerné dôsledky na našu večnosť. V podstate ale každé sväté prijímanie má byť prijatím na ostro, teda definitívnym prijatím. Láska vyžaduje vernosť a stálosť. Kto miluje svoj hriech bude škaredo zaskočený, ale kto svoje hriechy vyznáva a ľutuje, ten bude nesmierne milo prekvapený Bohom. Hrôzy, ktoré Ježiš predpovedá, nepripravuje pre nás Boh, ale vyvolávajú ich a vedú k ním naše neodovzdané a teda nespasené životy.