Aby sme správne pochopili prvé čítanie, pozrime sa, čo mu predchádzalo. Najprv nám text opisuje obľúbenosť Daniela u kráľa Dária, ktorý ho dokonca urobil jedným z troch najvyšších ríšskych úradníkov. Text dosvedčuje, že Daniel prevýšil náčelníkov a satrapov, pretože mal vynikajúceho ducha, takže kráľ zamýšľal postaviť ho nad celé kráľovstvo. Preto ta žiarlivosť a zlosť voči nemu.
„Preto náčelníci a satrapovia hľadali proti Danielovi zádrapku vo veci kráľovstva, no nevedeli nájsť nijakú zádrapku ani chybu, pretože bol verný a nijakej viny ani zádrapky na ňom nebolo. Vtedy si povedali: „Nenájdeme na tomto Danielovi nijakú zádrapku, ak ju nenájdeme na ňom pre zákon jeho Boha.“ A oni sami naliehali na kráľa, nech vydá zákon, aby každého, kto by za tridsať dní prosil niečo od akéhokoľvek boha alebo človeka okrem kráľa, hodili do levovej jamy. Až na ich naliehanie to kráľ podpísal. Jedine takto pochopíme to naoko zvláštne chovanie kráľa, ktorý na jednej strane zákon podpísal, na druhej strane trápi, kvôli Danielovi a teší sa, že sa mu nič nestalo.
A viete ako zareagoval Daniel: „Keď sa Daniel dozvedel, že spis je podpísaný, išiel domov – obloky hornej izby mal otvorené smerom k Jeruzalemu – a tri razy denne padal na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha tak, ako to robieval aj predtým.“ A potom nasleduje text, ktorý sme čítali: „Vtom vtrhli tí mužovia a našli Daniela, ako sa modlí a prosí svojho Boha.“
Niekto by mohol povedať: „Daniel zbytočne provokuje“. Možno, keby sa Daniel obrátil o radu na niekoho chytrého, tak by mu poradil: „Keď sa už modlíš, tak si aspoň zatvor okna, aby ťa nikto nevidel a nepočul.“ Alebo by mu poradil: „Však ide len o tridsať dní bez modlitby, nejde o úplne zapretie viery. To nejako vydržíš.“ Daniel sa však s nikým neradil. On jasne poznáva, čo je dobré, čo sa Pánu Bohu páči. Človek má v sebe schopnosť posúdiť, čo je správne. Poznal tiež dôležitosť modlitby, bez ktorej človek nemôže vydržať vo viere. Jedno ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!“
Daniel sa so svojou vierou neskrýva. Všetci, od kráľa až po jednoduchý ľud, vedeli, že Daniel má svojho Boha, ktorému je verný. Je možné, že u kráľa sa aj preto tešil veľkej obľube, že často s ním hovoril o Bohu a z celého čítaní sa zdá, že kráľ sa stále viac a viac prikláňal k jeho viere. V 14 kapitole tohto spisu, čítame o tom, ako Daniel postupne kráľovi odhaľuje triky, ktoré používali pohanskí kňazi a ako sa sám kráľ stále viac prikláňa k jeho viere. „Keď to Babylonci počuli, veľmi sa rozhnevali, zhromaždili sa ku kráľovi a hovorili: „Kráľ sa stal Židom, zrútil Béla, zabil draka a povraždil kňazov.“ Keď došli ku kráľovi, vraveli: „Vydaj nám Daniela, ináč zabijeme teba aj tvoj dom!“ Keď kráľ videl, že naňho mocne doliehajú, pod nátlakom im Daniela vydal.“ (Dan 14,27-29)
Čo mňa na tom rozprávaní najviac zaujalo, je skutočnosť, že Daniel na nezmyselný a proti svedomiu idúci zákon reaguje okamžite porušením, prekročením. A to nielen kdesi v úkryte ale pri otvorených oknách. Kdesi v Písme som našiel výrok: „Neboj sa ich, aby som ťa nimi nenaľakal – nevystrašil.“ Poslušnosť Bohu dáva odvahu. Jeho protivníci poznali Daniela a počítali s jeho reakciou a okamžite to použili proti nemu, ale Daniel počítal s Bohom. A počuli sme, čo sa dialo ďalej, ako sa ho Boh zastal, ako Boh poslal svojho anjela, ktorý zatvoril tlamy levov a dokonca v dodatku, ktorý som už spomenul, sa hovorí, že Daniel bol v tejto jame až 6 dní a Boh poslal proroka Habakuka, ktorý mu tam doniesol potravu, aby nezomrel hladom.
Ale najdôležitejší je záver dnešného čítania, kde počujeme, že kráľ vydal dekrét o úcte k Danielovmu Bohu: „Nech sa po celom vladárstve môjho kráľovstva trasú a boja pred Danielovým Bohom, lebo je to Boh živý a trvá naveky, jeho kráľovstvo nezahynie, jeho vladárstvo trvá do konca. On zachraňuje a vyslobodzuje, robí znamenia a zázraky na nebi i na zemi. On zachránil Daniela od levov.“ (Dan 6,27-28)
Kto sa prihlási k Bohu, k tomu sa aj Boh prihlási a jeho modlitba tým nadobudne silu. V evanjeliu podľa Matúša čítame Ježišove slová: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. (Mt 10,32-33) U Lukáša nachádzame trochu iný text: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi.“ (Lk 12,8-9) Keď mi vyznáme Krista, On sa k nám prizná pred Božími anjelmi ale aj pred Bohom Otcom. Teda vyznávajme Krista predovšetkým svojím dobrým životom, ako to robil Daniel. Ale nehanbime sa ani za vonkajšie prejavy našej viery, ako je modlitba, ale aj prežehnanie sa a nosenie kríža, aby sa nám nestalo to, čo hovorí Ježiš na inom mieste: „Ale on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste (nepoznám vás); odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!“ (Lk 13,27)