Príbeh „Eleazara, jedného z popredných zákonníkov“, je povzbudeným pre nás všetkých, ale zvlášť môže byť vzorom pre vekom starších. Písmo sväté ho opisuje ako „muža v pokročilom veku, a predsa krásneho výzoru“. Staroba nemusí nutne znamenať aj stratu krásy. Krása starého človeka nespočíva v pružnom tele, ale skôr v krásnej duši, ktorá sa prejavuje v jeho výzore a v jeho chovaní. Takúto krásu získavajú tí, ktorí sú krásni svojim charakterom. Mladí ľudia môžu byť zdanlivo krásni aj bez charakteru, ale starí ľudia sú krásni len vtedy, keď sa rozvil ich charakter. To najškaredšie, čo možno na tomto svete vidieť, je starý človek bez charakteru. Krásny charakter je ovocím poslušnosti voči Bohu a jeho príkazom. Svätosť a krása spolu úzko súvisia. Boh je krásny pre svoju svätosť a človek je krásny, ak je plný Boha.
Písmo sväté ďalej hovorí o tom, ako ho mučili. Možno sa nám bude zdať smiešne, že celý problém sa točí okolo bravčového mäsa, ktoré Mojžišov zákon zakazoval všetkým Židom. Aj starca Eleazára „nútili jesť bravčové mäso, pričom mu násilne otvárali ústa“. Iba zdanlivo ide o jedenie bravčového mäsa. Predovšetkým ide o lásku k Bohu, ktorá spočíva v poslušnosti jeho príkazom. Aj dnes sme pokúšaní porušiť príkazy, ktoré nie sú rovnako dôležité ako prikázanie lásky: napr. zanedbávať piatky, zanedbávať svätenie nedele. Aj keď je pravda, že naše náboženstvo nespočíva na dodržiavaní zdržanlivosti od mäsa v dňoch prikázaného pôstu a sám niekedy vyzývam, aby zvlášť tí ľudia, ktorí nepoznajú iní hriech, ako porušenie piatočnej zdržanlivosti, išli do hĺbky a spytovali si svoje svedomie v dôležitejších oblastiach, predsa platí zásada, že kdesi v týchto maličkostiach začína láska k Bohu a k cirkvi.
Starec Eleazar to pochopil a „volil radšej slávnu smrť ako potupný život. Mäso vypľul a sám podišiel k mučidlu. Tak sa majú správať všetci, čo sa rozhodli, že ani neokúsia, čo nie je dovolené, pri všetkej láske k svojmu životu“. Eleazar volil radšej slávnu smrť ako potupný život. Skutočná láska ku svojmu životu spočíva v tom, že kráčame po Božích cestách a ideme ku Spáse. Ako to často zdôrazňujem, Božia milosť je lepšia ako život. Život v Božom priateľstve je viac ako pozemský život.
„Tí, čo viedli nezákonnú obetnú hostinu, pre dávnu známosť odviedli tohto muža bokom a potajomky ho nahovárali, aby si priniesol mäso, aké smie jesť; môže si ho sám pripraviť a tváriť sa, že je obetné mäso podľa kráľovho rozkazu, aby sa takto zachránil od smrti; že budú k nemu pre dávne priateľstvo ohľaduplní.“ Ľudia, ktorí tento proces viedli, boli známi a niekdajší priatelia Eleazára. Oni sami sa stále považovali za priateľov starca. Chceli byť voči nemu tak ohľaduplní, že nemusel požívať bravčové mäso. Mohol si ho sám pripraviť a len sa tváriť, že je obetné mäso podľa kráľovho rozkazu. Takto si možno počínali iní chytrí mudrci pred ním. Ale starec Eleazár nechcel byť chytrý, ale múdry. I keby sa v tomto prípade nemuselo jednať o hriech modloslužby. On urobil krásne rozhodnutie, hodné svojho veku a stareckej vážnosti, úctyhodných šedín a vynikajúceho života od mladosti. A celkom dôsledne podľa svätého, Bohom daného zákona, vyhlásil, aby ho radšej poslali na smrť. Držal sa zásady: „Radšej smrť ako hriech!“
Aj zdanie hriechu je hriech. Môže pomýliť iných. A preto im odpovedal: „Nie je dôstojné pretvarovať sa v našom veku, lebo mnohí mladíci by si mohli myslieť, že deväťdesiatročný Eleazar prešiel k cudziemu náboženstvu, a mohla by ich pomýliť moja pretvárka pre kúsok nestáleho života.“ Duch Svätý neznáša pretvárku. Takisto Pán Ježiš neznášal farizejov pre ich pokrytectvo. Starec Eleazár už vidí nestálosť pozemského života. Naozaj tento život je veľmi nestály. Stačí jedna chrípka a život môže skončiť. V každom okamihu môžeme vnímať túto nestálosť života. Nemilujme tento svet a ani život na tejto zemi. Sme pozvaní, aby sme milovali Boha nadovšetko. Ak milujeme Boha nadovšetko, ťažisko našej duše sa presúva k Bohu, na pevný a stály základ.
Starec správne uvažuje: „A tak by som zvolal na svoju starobu len kliatbu a hanbu. Lebo keby som teraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý ani mŕtvy. Preto chcem teraz zomrieť ako muž a ukážem, že som hoden staroby a mladíkom zanechám strhujúci príklad, aby ochotne a statočne podstúpili hrdinskú smrť za posvätné a sväté zákony.” Ako to povedal, hneď šiel k mučidlu.“ Zvažuje medzi ľudskými mukami a medzi rukami Všemohúceho. Človek sa môže báť, aj kresťan má strach, ale je rozumné skúmať opodstatnenosť strachu. Keď sa už musím báť, lebo som od prirodzenosti bojazlivý, tak sa chcem báť Božieho rozhorčenia. Aj Pán Ježiš hovorí: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale duši nemôžu uškodiť, ale bojte sa Toho, ktorý má moc zahubiť v pekle.“
„Tí, čo ho viedli, hoci krátko predtým boli k nemu milí, teraz zúrili, lebo si mysleli, že hovoril ako šialený.“ Život spravodlivého a zvlášť jeho smrť sa stávajú obžalobou nespravodlivých. Je dôkazom toho, že existuje východisko, že nemuseli hrešiť. Len to vyžaduje lásku k Bohu nadovšetko. Starec sa pre nich stáva nepríjemnou výčitkou, dôkazom toho, že sa to dalo riešiť aj ináč, ale za cenu kríža. „Zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ – hovorí Pán.
„Keď už pod ranami skonával, uprostred stonov povedal: „Pán vo svojej svätej múdrosti vie, že hoci som mohol uniknúť smrti, znášam na tele kruté muky bičovania, ale moja duša ich vďačne znáša z bázne voči nemu.“ Duša môže z bázne voči Bohu znášať aj kruté muky. Človek dokáže z lásky voči Bohu v moci Ducha svätého priniesť obetu seba samého.
„Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom, ale väčšine národa ako vzor zmužilosti a pamiatku statočnosti.“ Prosme Pána, aby aj náš život i naša smrť bola pre ostatných vzorom zmužilosti a pamiatkou statočnosti.