Dnešné evanjelium hovorí, že keď sa Ježiš priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním. Táto udalosť sa odohrala napriek slávnostnému vstupu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu, ktorý sa odohral v ten istý deň. Ľud sa veselil a jasal nad prichádzajúcim Mesiášom, ale Veľkňazi a farizeji protestovali a to napriek tomu, že Ježiš konal znamenia a zázraky o ktorých sa už každé dieťa v židovskej škole učilo a učí, že ich môže vykonať jedine Mesiáš. Predovšetkým išlo o uzdravenie malomocných, vzkriesenia Lazára na štvrtý deň a vyslobodenie hluchonemého z posadlosti. O týchto zázrakoch sa verilo, že ich dokáže vykonať jedine Mesiáš.
Prvý prípad sa týkal exorcizmu nad posadlým, ktorý trpel hluchonemotou. Rabíni sa pri svojich exorcizmoch snažili vždy zistiť meno ducha, ktorý človeka posadol. Ako náhle poznali meno, získali tak moc nad duchom a mohli mu v mene božom prikázať, aby posadlého opustil. Tento postup sa však nedal aplikovať na človeka trpiaceho hluchonemotou. Pán Ježiš dokázal aj z takého človeka vyhnať zlého ducha.
Druhý prípad tvorili uzdravenia z malomocenstva. Hoci Mojžišov zákon nariaďoval priniesť za uzdravenie z malomocenstva ďakovnú obetu a na Mojžišov príhovor bola z malomocenstva uzdravená jeho sestra Mária, predsa sa v pomojžišovskej ére nestalo, aby nejaký Žid, bol uzdravený z malomocenstva. Prípad, ktorý sa opisuje v SZ, sa týka Námana, ktorý bol Sýrčan. Preto sa vlastne nikdy po Mojžišovi nestalo, žeby sa tento predpis mohol aplikovať. Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš najprv uzdravil jedného malomocného a keď sa mu napriek tomu nedostalo uznanie Mesiášskej dôstojnosti od kňazov, tak im neskoršie poslal desiatich uzdravených z malomocenstva.
V prípade vzkriesenia z mŕtvych sa v Ježišovej dobe verilo, že do troch dní, to môže dokázať hociktorý zbožný rabín, pretože podľa židovského presvedčenia sa duša zosnulého tri dni zdržovala v blízkosti svojho tela, ale na štvrtý deň sa uvoľnilo akékoľvek puto k telu a preto, takéto vzkriesenie mohol spôsobiť už len Boh a Mesiáš. A presne toto sa udialo v prípade Lazára, ktorý už bol štyri dni v hrobe. I preto sa v evanjeliu podotýka, že mnohí uverili v neho.
Teda vidíme, že Ježiš sa jasne legitimoval ako Mesiáš poslaný ku svojmu ľudu, ale oni ho neuznali. Presne tak, ako to Ježiš vyjadril v jednom podobenstve: „Nechceme, aby tento panoval nad nami.“ A preto sa tu objavuje napriek triumfu Kvetnej nedele, Ježišov plač. Grécky výraz eklausen znamená viac ako len roniť slzy, znamená vzlykanie. O Ježišovom plači v tejto súvislosti hovorí len sv. Lukáš a tým nám ukazuje Ježiša z hlboko ľudskej stránky. Plač je výrazom určitej bezmocnosti ale aj súcitu. Ježiš vidí dopredu čo postretne jeho národ a je mu to ľúto, nesmierne ľúto, môžeme povedať Božsky ľúto.
„Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam.“ Ježiš je Pokoj. V ňom je Pokoj. Výstižne túto myšlienku vyjadrila a pochopila p. Gizela Munková, matka Tomáša Munka, jezuitského novica, ktorý spolu s celou svojou rodinou kvôli svojmu židovskému pôvodu zahynul v koncentračnom tábore. P Gizela si ešte v r. 1933, pred svojou konverziou, napísala do denníka v snahe vysvetliť nepokojnú židovskú povahu: „Ježiš, ktorého sme vylúčili zo svojich radov, nám odobral pokoj, sústredený v jeho osobe a my sme zostali nepokojní. Aj keď nevyzerám ako židovka, predsa som a nesiem túto trade mark, nie ako pýchu, ale ako osud, proti ktorému sa nemôžem vzoprieť. Neviem, či ako židovka nestojím bližšie ku kresťanskej ideológii než masy, ktoré majú vo svojich matrikách zapísané katolík.“ Toľko z denníka.
Aj dnešní kresťania často žijú mimo Božieho pokoja, ak nežijú podľa Božieho zákona. Božie Slovo hovorí: „Keby si si všímal moje prikázania, tvoj pokoj by bol ako rieka.“ Aj keď cirkevný predpis prikazuje aspoň ráz do roka prijať najsvätejšiu sviatosť, neznamená to, že v ostatnom čase môžeme žiť mimo milosti posväcujúcej, teda v ťažkom hriechu. Kresťan je povinný žiť v milosti posväcujúcej stále, lebo život v ťažkom hriechu je život mimo Božieho priateľstva a ten vedie ku zatrateniu.
Často sa stretáme s tým, že duchovný život rodičov je tak ďaleko od skutočného kresťanstva, že nie sú schopní ani svojím vlastným deťom odovzdať svoju vieru. Lebo deti od malička vidia, ako sa kradne a podvádza. Kde sa žije skutočne podľa viery, tam nie sú problémy s odovzdávaním viery deťom a mládeži, ale kde sa len hrá na kresťanstvo, kvôli ostatným a kvôli verejnosti, tak tam deti pôjdu „nepokryteckou“ cestou bezbožnosti. Tam , kde sa žije podľa Božieho zákona sa objavuje pokoj a tento je príťažlivý aj pre deti aj pre okolie.
„Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni…“ Skutočne sa stalo asi o 40 rokov po Ježišovej smrti, že rímski cisári Vespasián a Títus zničili Jeruzalem, ako neverné Božie mesto. Dokonca jeho územie nechali rozorať pluhom.
Prečo sa to všetko stalo? Pán Ježiš jasne vystihuje príčinu: „lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.” Každý okamih nášho života môže byť časom poznania i nepoznania svojho navštívenia. Boh sa nám približuje v rôznych podobách v každom okamihu. Môže to byť hlásané Božie Slovo, ktoré sme počuli. Môže to byť príležitosť vykonať niečo dobré. Čas, ktorý nám Boh dal, sa dá naplniť, ale aj premárniť. Naplníme ho vtedy, keď rastieme v múdrosti i milosti pred Bohom i pred ľuďmi. Premárnený a nerozpoznaný čas navštívenia je, keď žijeme v ťažkom hriechu, bez lásky k Bohu i k ľuďom a toto vyvoláva Ježišov plač.