V predošlých dobách sme toto podobenstvo až tak veľmi nechápali. Slovo „podnikať“ sa príliš často v našej reči neobjavovalo, a keď, tak skôr v zmysle zápornom, ako nedovolené podnikanie, nedovolené obohacovanie sa. Dnes sa všetci stretáme s inou ekonomikou, a aj toto podobenstvo sa stáva pre nás zrozumiteľnejšie, dokonca ho môžeme, či už v kladnom alebo zápornom dôsledku, zažiť na vlastnej koži.
Skúsme si ho trochu rozobrať. Pán zavolal svojich sluhov a zveril im časť svojho majetku. Títo sluhovia majú zvláštne postavenie. Nie sú otrokmi, lebo môžu slobodne podnikať, ale nie sú ani pánmi, lebo budú musieť účtovať svojmu Pánovi. Toto postavenie vystihuje situáciu človeka v tomto svete, nie je Božím otrokom, ale nie je ani pánom. Je správcom zverených talentov. Niečo mu bolo zverené za čo nesie zodpovednosť. Skutočný Pán sa akoby vzdialil, až natoľko, že niektorí hovoria o neprítomnosti Boha vo svete. Tento svet je náš, sme za neho ako ľudia plne zodpovední, sme slobodní pre dobro. Sme určení k tomu, aby sme dobro zhmotnili.
Iným spôsobom nám toto podobenstvo zachytil sv. Lukáš a iným sv. Matúš. Evanjelista Matúš hovorí o troch sluhoch a o rôznom obdarovaní: O 5, 2 a 1 talent. Výsledok ich práce a aj ich odmena je úmerná veľkosti ich obdarovania. Podľa Matúša neboli všetci rovnako obdarovaní, ale sa ani nečaká rovnaký výsledok. Vždy sa však čaká nejaký zisk a dokonca aj od toho, ktorý dostal iba jeden talent. Lukáš hovorí o 10 sluhoch, ale každý z nich dostal rovnako, 1 minu. Výsledok i odmena závisí od ich snahy. Obidve tieto podobenstvá vystihujú tú istú pravdu. Človek dostal talenty a tieto talenty má rozvinúť.
Sme rôzne obdarovaní, aby sme pochopili, že jeden potrebuje druhého. Aby sme aj v tejto závislosti prežívali vzájomnú potrebu a darovali si vzájomne uznanie. My sa navzájom potrebujeme a nikto nie je sebestačný. Pán ani nečaká, že všetci podáme rovnaký výkon, ale čaká, že výkon podáme a že budeme podnikať s tým vkladom, ktorý nám dal. Boh nečaká rovnaký výkon, ale úmerný výkon. Neexistuje človek, ktorý by mohol poprieť Božie obdarovanie. Rovnako, ako pri halieri chudobnej vdovy, Pána Ježiša nezaujíma veľkosť finančného daru, ale nadchýna ho veľkosť obete, ktorá sa dá vyjadriť pomerom medzi „mohol dať“ a „skutočne dal“. Boh očakáva od nás v duchovnom zmysle vernosť a podnikavosť. Mohli by sme povedať, že ten posledný, ktorý vrátil Pánovi jeho minu, sa podobá človeku, ktorého by sme mohli definovať ako „konzervu“. Nemáme byť konzervami, ale kvasom v ceste.
To, čo platí v ekonomike, platí aj v Božom kráľovstve. Stromy sú stvorené na to, aby prinášali ovocie. Človek takisto dlhuje svojmu Pánovi úrodu v materiálnej i duchovnej oblasti. V materiálnej oblasti je pozvaný k tomu, aby sa množil. Boh sa teší z každého nového človeka nekonečne viac, ako sa my tešíme, keď máme hojnú úrodu alebo keď sa vyliahnu kuriatka, poprípade otelí kravička. V duchovnej oblasti je tak isto duchovná plodnosť, keď šírime dobro, pravdu a lásku. Keď pracujeme na tom, aby sa z detí ľudských stali deti Božie skrze prijatie Ježiša Krista. Všimnite si, že Pán Ježiš dokonca hovorí o úrokoch v banke. Keby posledný neskryl svoj peniaz, ale aspoň toľko sa namáhal, že by ho vložil do banky, už by mal nejaký zisk. Pán v podobenstve označuje tohto sluhu slovom „zlý“. V Matúšovom evanjeliu dostáva ešte iný prívlastok: „lenivý“. Lenivosť môže byť takým veľkým hriechom, že pre ňu človek môže stratiť Božie kráľovstvo.
Aj odmena je odstupňovaná a úmerná ich výkonu. V Matúšovom evanjeliu je odmena vyjadrená vstupom a pozvaním do radosti. Radosť nebešťanov je taká veľká, že nie ona vstupuje do ľudského srdca, ale človek vstupuje do nej, lebo presahuje ľudské srdce i ľudské očakávania. Je to tá istá radosť, ktorú prežíva sám Boh. Je to radosť Pánova. Pretože bol verný v maličkostiach, dostáva sa mu veľká odmena.
Na druhej strane sme svedkami zvláštneho trestu: „Vezmite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.“ Oni mu vraveli: „Pane, veď má desať mín!“ Hovorím vám: „Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ Aj v Božom kráľovstve platí ekonomická zásada: „Kto má, tomu sa pridá!“ Vklad, ktorý človek investuje do podnikania, stále narastá, a to isté platí aj v duchovnom živote. Kto nepodniká, ten schudobnie. Kto podniká, ten rozhojňuje, kto nepodniká, nielenže nič nezíska, ale o všetko príde. Nevernosť v malom sa trestá večným trestom. Na jednej strane je radosť, do ktorej sa vstupuje, lebo presahuje ľudské srdce, na druhej strane škrípanie zubami a plač. Do Božieho kráľovstva sa človek nedostane bez vlastnej snahy, bez osobnej zaangažovanosti.
Nechápte moje slová tak, že vás všetkých chcem nahnať do súkromného podnikania, ale chápte, že Pán Boh túži po podnikateľoch, ktorí sa neboja investovať do Božieho kráľovstva. Pán Boh nechce „sväté konzervy“, ktoré mu neporušené vrátia to, čo od neho prijali v krste a vo sviatostiach a pritom si budú robiť nárok na odmenu za to, že nič z toho nezmizlo. Boh chce kvas v ceste, a to je stály rast a množenie.
Chcete podnikať v mene Božom? Potrebujete nejaké počiatočné investície? Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Boh v hojnosti dáva svojho Ducha tým, ktorí po ňom túžia. Duch Svätý spôsobuje každý pokrok. Jedine On môže spôsobiť, aby nám hriech prestal chutiť a aby nám začalo chutiť dobro. On to aj urobí, ale my to musím chcieť. Daj svoj talent do rúk Božích a On ho rozmnoží. Prosme Pána Ježiša, aby nám dal vedomie zodpovednosti za zverené talenty a snahu podnikať v mene Božom.