Toto naše dnešné zamyslenie by som chcel venovať otázke materstva, a teda na pozadí dnešného príbehu trošku meditovať nad materstvom. Už pár dní čítame o hrdinstve Židov v dobe Machabejskej. Soloviov, zamýšľajúc sa nad národným charakterom Židov, hovorí: „Židia vynikajú predovšetkým hlbokou nábožnosťou, oddanosťou svojmu Bohu až do úplnej sebažertvy. Je to národ zákona a prorokov, mučeníkov a apoštolov.“ Apoštol Pavol v liste Hebrejom, vyjadruje charakter svojho národa takto: „lebo vierou podmaňovali kráľovstva, prisluhovali spravodlivosť, dostali od Boha prisľúbenia“. (Hebr 11,33)
Aj dnešné prvé čítanie nám ukazuje čosi z tohoto národného charakteru. Začína touto aktuálnou správou: „Zatkli sedem bratov aj ich matku“. Určite si pamätáte ako chutí takáto správa a ako sme si takéto zvesti v dobe totality šeptom podávali: „Dávaj si pozor, idú po tebe. Pre istotu si urob doma poriadok, aby ti nič nenašli.” A potom nasledovala nervózna doba čakania, kým nebolo po všetkom.
Kresťan dokáže byť hrdinom, ale veľmi často v období totality aj silných hrdinov zlomili tým, že ubližovali ich najmilším a najbližším. Sme ochotní znášať bolesť na sebe, ale ťažšie nesieme, že sa ubližuje naším blízkym. Neexistuje nič horšie, ako keď pred pohľadom milujúcej matky týrajú jej dieťa. A predsa, dnešné čítanie nám ukazuje, že v sile Ducha Svätého je možné aj takúto situáciu zvládnuť. Je však k tomu potrebná láska k Bohu nado všetko.
Keď sa zamýšľame nad mučeníckou smrťou siedmych bratov, musíme spolu s pisateľom tejto knihy uznať, že „najväčší obdiv a úctivú spomienku si zaslúži ich matka. Veď videla za jediný deň zomierať sedem svojich synov a znášala to vyrovnane, pre nádej, ktorú mala v Pánovi.” Čo môže dať až takú silu? Reálne spojenie s Bohom skrze vieru, nádej a lásku, ktoré sa prejavuje živou modlitbou. Takáto vyrovnanosť sa rodí z nádeje v Pánovi. Predmetom jej nádeje je vzkriesenie z mŕtvych. Ona sama povzbudzuje svojich synov slovami: „On vám vo svojom milosrdenstve dá opäť dych a život, lebo vy teraz kvôli jeho zákonom nedbáte na seba.“ Sústredenie na seba sa Bohu protiví, ale nedbanie na seba kvôli Bohu a jeho zákonom je spasiteľné. Sv. František to vyjadruje slovami: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých.“
Táto hrdinská matka každého osve povzbudzovala v materinskej reči. Naplnená hrdinským zmýšľaním svoju ženskú dušu upevňovala mužnou odvahou. Ku správnej výchove patrí aj to, čo veľmi pekne vyznáva hlavná hrdinka dnešného čítania: „Neviem, ako ste sa objavili v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych ani život, ani vaše údy som neusporiadala ja ale Stvoriteľ sveta; On stvárňuje život človeka a dáva pôvod všetkému; On vám vo svojom milosrdenstve dá opäť dych a život, lebo vy teraz kvôli jeho zákonom nedbáte na seba.” Toto je pravda, ktorú pred Bohom i pred deťmi musí priznať každá matka. Nie si to ty, ktorá si vytvorila nový život. V tebe a prostredníctvom teba sa to udialo. Tebe je len prepožičaná táto existencia, aby skrze tvoju materskú lásku mohol nový človek vojsť do života a skrze teba zažiť Božiu dobrotu. V pravom zmysle slova jediný pravý otec i matka je Boh sám. On je pôvodca živej bytosti a ani matka, v ktorej tele sa deje tento veľký zázrak, nevie, ako sa to deje. Teda prijímaš na seba veľkú zodpovednosť za dar nového života, ale zároveň sa môžeš cítiť slobodnejšia, pretože pri najlepšej vôli nemôžeš svoje dieťa uchrániť pred zranením a smrťou, ale Večný Otec môže dať opäť dych i život každému.
Ráz som sa pýtal jednej matky, ako sa zmenil jej vzťah k deťom, keď uverila v Krista. Ona sama sa priznávala, že keď bola neveriaca, milovala svoje deti akousi opičou živočíšnou láskou. Triasla sa o nich a zo strachu obmedzovala ich slobodu, aby sa im nič zlého nestalo. Keď uverila v Boha (v Kristovu lásku), pocítila v tejto oblasti úžasne oslobodenie.
Kresťanská láska nieje kŕčovito zväzujúca človeka. My sa milujeme v Bohu a pre Boha. Každá matka si musí uvedomiť, že nemôže nahradiť dieťaťu Boha ale má povinnosť zvestovať mu zvesť o Bohu Stvoriteľovi. Len tam je ozaj zaistená úcta dieťaťa k rodičom, kde rodičia odovzdali deťom vieru. Viera oslobodzuje lásku z tejto prízemnej pripútanosti.
Pozrite sa akého hrdinstva je schopná veriaca žena a matka z dnešného čítania. Keď je vyzvaná, aby myslela na seba a poprosila syna, aby sa nad ňou zmiloval, ona ho prosí takto: „Syn môj, zmiluj sa nado mnou; ja som ťa deväť mesiacov nosila v živote, tri roky pridájala, živila som ťa a starostlivo opatrovala až do tohoto veku.“ Takouto argumentáciou by nejedná moderná matka zlomila odhodlanosť svojho dieťaťa, ale ona týmito argumentmi chce vyjadriť niečo úplne iné: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem a na všetko, čo je v nich, a poznáš, že ich Boh stvoril z ničoho a že takisto povstalo ľudské pokolenie. Neboj sa tohoto kata, ale buď hoden svojich bratov a prijmi smrť, aby som ťa v deň onoho zmilovania opäť získala aj s tvojimi bratmi.” Len tá láska k človeku je dokonalá, ak je prednostne a súčasne láskou k Bohu. Aj naša doba, v ktorej žijeme má takéto hrdinské matky, ktoré vedia, že jedine Boh má moc uchrániť pred večnou smrťou a preto mu dávajú prednosť pred sebou i svojimi deťmi. Boh je najvyššiu hodnotou sveta, preto mu treba dať prednosť pred všetkým. Boh je tak veľkou hodnotou, že si môže dovoliť mučeníkov. Ani jeden z nich neľutuje, že mohol zomrieť pre Boha, pretože odmenou je Boh sám. Božia milosť je lepšia ako život.
Preto aj najmladší syn po vypočutí svojej matky odhodlane zvolal: „Na čo čakáte? Kráľov rozkaz neposlúchnem; poslúcham iba príkazy zákona, ktorý dostali naši otcovia skrze Mojžiša. Ale ty, čo vymýšľaš to najhoršie proti Hebrejom, neujdeš Božej ruke.“ V dnešnej dobe sa hodne debatuje o schválení zákona o výhrade svedomia. I keď myšlienka nieje zlá a sám som túto petíciu už podpísal, predsa som si vedomý toho, že skutoční kresťania túto výhradu žijú už 2.000 rokov a nepotrebujú k tomu žiadny iný zákon, ako práve zákon svedomia. My sme túto výhradu svedomia žili už aj za totality a možno aj práve kresťanskej slobode padol ten systém, ktorý šliapal po ľudskom svedomí. Takýto zákon sa ťažko dá presadiť, ale ako kresťania ho žijeme a budeme žiť, i keby sme mali zato prinášať obete ako Machabejci. A naša sloboda prežije aj „neslobodnú slobodu liberálov“.