V dnešnom evanjeliu sa stretávame so Saducejmi, druhou veľkou židovskou náboženskou a politickou stranou. Prvú a najväčšiu skupinu tvorili farizeji, ktorých často stretávame na stránkach Písma. Farizeji verili podobne ako aj my v duchovný svet a vo vzkriesenie tela. Ich hlavný problém spočíval v tom, že duchovný život žili len svojimi vlastnými silami a pre ľudské uznanie. Dokázali byť slušnými ľuďmi, ale bez prijatia Ježiša sa nedokázali stať dobrými ľuďmi.
Saduceji, na rozdiel od farizejov, neverili vo zmŕtvychvstanie a v duchovnom svete uznávali len Boha Stvoriteľa, neverili ani v existenciu anjelov. Z Písma svätého uznávali len päť kníh Mojžišových. Podstata ich bludu spočívala v tom, že úsudok o Bohu si robili len čiste zo svojich rozumových úvah o svete, v ktorom žili. Zaujímavé, že táto strana sa tvorila prevažne z kňazskej triedy. Pán Ježiš im vytýka, že nepoznajú ani Božie Slovo a ani Božiu Moc.
Prípad, ktorý predniesli pred Pána, bol zrejme niečím, na čo nevedeli odpovedať farizeji. Vychádzali v ňom z bežnej situácie. Išlo o takzvané levirátne manželstvo. Toto manželstvo prikazoval Mojžišov zákon. Slobodný brat si bol povinný zobrať vdovu po svojom bratovi, ak ten nezanechal potomstvo. Mal sa usilovať vzbudiť potomstvo svojmu bratovi, aby tak jeho pamiatka v Izraeli zostala. Z tohto predpisu chceli vyvodiť pravdivosť ich tvrdenia, že neexistuje zmŕtvychvstanie, keďže nebolo prípustné aby jedna žena patrila viacerým mužom, nebolo teda možné, aby nastalo vzkriesenie, veď komu z nich by patrila, keď ju mali siedmi. Podľa nich smrť patrila k realite života.
Pán Ježiš im vytýka, že sa veľmi mýlia a to z dvoch dôvodov: nepoznajú ani Písmo Sväté a ani Božiu moc. Chýbalo im poznanie Boha zo Zjavenia. V Zjavení sa Boh sám predstavuje. Predmetom viery nemá byť len to, na čo prídeme vlastným rozumom. Keby ľudský rozum nebol zatemnený a keby svet nebol ranený hriechom, možno by sa dalo aj čiste ľudským uvažovaním neomylne prísť k Pravde. Ale Slovo Božie nám zjavuje, že človek zhrešil a jeho rozum sa zatemnil.
Veľmi často sa táto saducejská zbožnosť objavuje aj v nás a medzi nami kresťanmi, a to vtedy, keď si pojem o Bohu vytvárame len zo sveta, ktorý je narušený hriechom. Vychádza nám akýsi boh, v ktorom nájdeme ospravedlnenie pre svoju vlastnú narušenosť. Niečo ako pohanské modly. Napr. o smrti, o ktorej si väčšina kresťanov myslí, že patrí k prirodzenosti človeka a dívame sa na ňu ako na prejav Božej vôle aj keď sa nám zdá krutá a pre nás sa stala každodennou realitou, hovorí Božie Slovo, že ju Boh neučinil, že prišla na svet závisťou diabla a teda nie je prirodzená. Pán Ježiš im vytýka, že nepoznajú Božiu moc.
Základná prosba modlitby „Otče náš“ je: „posväť sa meno tvoje…“ Touto prosbou Pán Ježiš vyjadruje skutočnosť, že nemáme správnu predstavu Boha. Nemáme vo svojom vedomí Boha, pred ktorým by sme dokázali s úctou pokľaknúť a už vôbec nie takého, ktorého by sme dokázali vrúcne milovať, hoci je to najväčšie prikázanie. Pán Ježiš nám ponúka pomoc, keď hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“
Ako som už spomenul, prameň bludu a omylu saducejov spočíval v tom, že nepoznali ani Božie Slovo a ani Božiu Moc. Božie Slovo predsa jasne hovorí, že sa ľudský svet po prvotnom hriechu dostal do moci zlého a my to zlo môžeme dnes vidieť v chorobách, vo vojnách, v hriechoch, v hlade, v prírodných pohromách. Dokonca ho nachádzame sami v sebe, vo svojom vnútri, v tele i v duši. Nachádzame v sebe chuť ku hriechu a nechuť k dobru. Mnoho kresťanov si myslí, že keď chcú byť milovníkmi Boha, že sa musia stotožniť s týmto svetom a predsa Božie Slovo jasne hovorí: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska.“ (1 Jn 2,5)
Ďalší blud saducejov spočíval v tom, že si posmrtný život predstavovali ako do nekonečna predĺžený ľudský život. Večný život je však čosi úplne iné ako pozemský život. Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ Niekedy sa v nás objavuje strach z večnosti, lebo si ju predstavujeme ako pozemský život predĺžený do nekonečna. Ale svet sa pomíňa pre svoju narušenosť a to je správne. Tam, kde je nejaká narušenosť, tam človek nechce byť večne, ale tam, kde narazí na Absolútne Dobro a Krásu, tam čas nemeria ani nevníma, tam si koniec ani neželá. Večnosť to je zaľúbený pohľad na Boha. Je to pohľad na Absolútnu Krásu a Dokonalosť a zakúšanie Absolútnej Radosti z Lásky, z Milovania.
Pán Ježiš hovorí, že sa už nebudú ani ženiť a ani vydávať. Človek považuje manželstvo za najväčšiu skutočnosť na tomto svete. Mohamedáni si dokonca predstavujú posmrtný život ako jeden Veľký Hárem. A predsa manželstvo hovorí o nesebestačnosti a nedokonalosti človeka. V podstate človek, aj vo svojom manželstve, podvedome hľadá Boha. Človek potrebuje len Boha a sám Boh mu stačí k dokonalému naplneniu a spokojnosti. V budúcom veku bude dokonalosť a tým pádom aj nesmrteľnosť.
Do večného života sa vstupuje na základe Božieho uznania, ak nás Boh uzná za hodných, ak v nás rozpozná svojho Syna, ktorého sme prijali a z ktorého sme žili, ktorý sa pre nás stal naším chlebom. Pozemský život, aj keď ešte nie je večným, predsa nie je provizóriom, na ktorom nezáleží. A teda vôbec nie je jedno ako žijeme. Ide o vernosť v malom a cudzom, aby sme dostali veľké a naše.
Pán Ježiš dáva saducejom argument z kníh, o ktorých oni sami tvrdili, že im veria. Pri svojej argumentácii vychádza z Mojžišových kníh a to z opisu zjavenia Boha Mojžišovi na vrchu Horeb. Boh sa predstavuje Mojžišovi, ako Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov. Teda ako Boh praotcov. A Boh je predsa Bohom živých a nie mŕtvych, lebo jemu všetci žijú. Boh je Život a jeho nezaujímajú mená ale životy. Keď sa sám označuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, robí tak preto, lebo jemu všetci a všetko žije a skrze životy patriarchov ho môžeme lepšie poznať.