33. pondelok – (Lk 18,35-43)

To čo máme možnosť vidieť v dnešnom Evanjeliu je absolútne jednoduchá a vytrvalá ale zároveň účinná modlitba. Je to prosba slepého človeka, ktorý túži stretnúť sa s Kristom, dovolať sa jeho pomoci. Slepý, dokiaľ nemá istotu, že pred ním stojí Kristus, svoju modlitbu zjednodušuje na jeden výkrik: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Také je totiž uvažovanie slepého človeka. Dokiaľ čosi alebo kohosi nedrží za ruku, alebo nemá iným spôsobom jasné, že ten, ktorého volá, je pri ňom, svoj výkrik vysiela do okolia.

„Keď sa Ježiš priblížil k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral”. Evanjelista Marek uvádza aj meno tohoto žobráka, ktoré nám prezrádza jeho pôvod. Bartimej znamená syn Timejov. Keď počul, že okolo prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto”. Aj tu sa potvrdzuje, že viera je z počutia Božieho Slova. Určite aj slepý z dnešného evanjelia čosi už počul o Ježišovi, ktorý bol ráz tam a zasa niekde inde urobil zázrak lásky. A z jeho reakcie môžeme pochopiť, že túžba stretnúť sa s Kristom bola u neho veľká. Ale ju živil len v kútiku srdca. Kto by bol ochotný ťahať sa zo slepým Bartimejom za Ježišom, ktorý sa veľmi často pri ohlasovaní Evanjelia hýbal z mieste na miesto. A teraz počuje, že tento Ježiš, Syn Dávidov, Mesiáš, ktorý dokáže vyriešiť všetky jeho problémy je kdesi úplne blízko a on ho nevidí. Záchrana je kdesi tu a on ju nevidí. Všetci z jeho okolia sa rozbehli za Ježišom a na neho akosi zabudli. Zabudli, že práve on slepý Bartimej ho najviac potrebuje. Preto ten úpenlivý a opakovaný výkrik. Ten výkrik obsahuje všetko: „Ježiša, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!”

Tento výkrik sa môže objaviť v našej duši vtedy, keď naša viera v Krista vzrástla a akoby dozrela k nazeraniu. Vierou chápeme, že Ježiš je prítomný v Eucharistii na oltári a túžime ho vidieť. Tento jednoduchý výkrik, často opakovaný, nazývajú pravoslávny kresťania: „Modlitba Ježišova”. Je to časté a. jednoduché vzývanie Pánovho mena, je to modlitba za seba, modlitba za otvorenie duchovného zraku.

Ježiš nepotrebuje množstvo mojich slov, aby ma vyslyšal. Moja prosba môže byť zjednodušená na maximum. Ide však o to, aby som vedel, čo chcem. Tento opakovaný výkrik, očisťuje moje srdce. Táto modlitbe sa sama v sebe zdokonaľuje. Stále viac a viac dúfa v blízkosť Pána. Nemožno ju zastaviť. „Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on volal ešte hlasnejšie: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Na túto jednoduchú modlitbu sa Ježiš zastavil a kázal, aby ho priviedli k nemu. Toto je Božie odpoveď na to najjednoduchšie vzývanie, vzývanie človeka, ktorý sa potáca vo vlastnej temnote .

„Ježiš sa zastavil, a kázal, aby ho priviedli k nemu.” Ježiš neodolá tej prosbe, ktorá obsahuje celú túžbu — človeka. Táto prosba je ako šíp, ktorý letí priamo k cieľu.

„Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, čo ti mám urobiť?”“ Aj ty vo svojich problémoch, s ktorými si naozaj nevieš rady, vytrvalo krič k Ježišovi. Aj tebe povie: „Čo chceš, čo ti mám urobiť?” Uvedom si, že pred tebou stojí kráľ celého Vesmíru, ktorému je všetko možné a neboj sa pýtať veľké veci. On odpovedal: „Pane, chcel by som vidieť.” Najväčší smútok mojej duše je v tom, že hoci vierou poznám, že Boh je všadeprítomný, predsa ho nemôžem vidieť. Kúpem sa v Božej dobrote a nemôžem ho cítiť. Preto aj ja mám právo prosiť: „Pane, chcel by som vidieť, chcel by som ťa poznať skúsenosťou.” A Ježiš mu povedal: „Pozri sa tvoja viera ťa uzdravila.” V čom spočívala viera chorého, v tom, že vytrvalo kričal k tomu, o ktorom bol presvedčený, že jedine On mu môže pomôcť. Viera je vzťahom k Božiemu Slovu. Boh k nám hovorí skrze svoje Vtelené Slovo a hovorí nám, že má záujem o biedu človeka, že mu nie sme ľahostajní. Boh to hovorí aj tým každodenným zázrakom, ktorý sa koná na našich oltároch.

Výsledok, ovocie jeho modlitby: „A hneď videl, nasledoval ho a oslavoval Boha. Aj všetok ľud, čo to videl, vzdával Bohu chválu.”

Aj náš sv. František mal podobnú skúsenosť s takouto modlitbou. Jeho životopisec opisuje tento duchovný zážitok: „Blaženého Františka naplňovala denne vždy viac a viac útecha a milosť Ducha Svätého. S veľkou bdelosťou a starostlivosťou uvádzal svojich nových synov novým učením na cestu svätej chudoby a blaženej prostoty a učil ich ako po nej cieľavedome kráčať. Jedného dňa však, keď obdivoval Božie milosrdenstvo v dobrodeniach, ktoré dostal a hľadal, ako by mal život svoj i bratov utvárať ďalej, vyhľadal si – ako často robieval -miesto k modlitbe. Dlho tam stal so strachom a s chvením pred Vládcom celého sveta a s horkosťou v duši rozoberal špatne prežité roky, stále opakoval: „Bože bučí milostivý mne hriešnemu!”

A tu mu postupne začala hlbinu srdca zaplavovať nevýslovná radosť a preveľká blaženosť. Celý sa zmenil, nekľud duše zmizol, tmy, ktoré zo strachu nad hriechmi, zahaľovali srdce, zmizli. Nadobudol istotu, že hriechy sú mu odpustené a prebudila sa v ňom dôvera, že je opäť v milosti. Potom upadol do vytrženia a bol celý ponorený v prúdoch svetla. Sila Ducha sa zväčšovala a tu v jasnom svetle videl, čo prinesie budúcnosť. Keď konečne ľúbezné svetlo zmizlo, videl sa duchovne obnovený a už premenený v nového človeka.”

Čo bolo potrebné k tomu, aby sa František stretol s Bohom. Život podľa Evanjelia. Modlitba v duchu Evanjelia. On volal ako ten mýtnik v chráme: „Bože buď milostivý mne hriešnemu!” Kto nevidí svoj hriech, neuvidí ani Boha. Až človek pozná a vyzná svoj hriech, môže sa stretnúť s Bohom.