Dnešné evanjelium nám ukazuje ľudí nasledujúcich Pána Ježiša. Niektorí sú ochotní vysvetľovať slepcovi, čo sa deje. Upozorňujú na Ježiša. Sú akoby poslami, ktorí kráčajú pred kráľom. Iní zasa tak milujú ticho a poriadok, že v záujme poriadku zabraňujú dostať sa k nemu. Mohli by sme povedať, že sú to ľudia, ktorí nemajú radi rozruch a dokonca ani rozruch okolo Ježiša a pre Ježiša. Chcú akosi v tichosti a skrytosti prežiť svoje odovzdanie. Milujú ticho a predsa ticho nie je a nemá byť absolútnou hodnotou. Ticho je vhodné tam, keď vedie k Ježišovi, ale môže byť hriešne, keď niekomu zamlčí možnosť stretnúť sa s Ježišom. Páchame hriech, keď nerobíme Ježišovi a evanjeliu patričnú reklamu. A zasa iní na Ježišov príkaz privádzajú druhých k nemu.
Dnešné evanjelium nám hovorí aj o potrebe vytrvalosti a viery v našich modlitbách. Máme pred očami slepého žobráka, Timejovho syna, ktorý poznal Ježiša z počutia a veľmi túžil stretnúť sa s ním a predostrieť mu svoj veľký životný problém. Na rozdiel od iných sa nedokázal tak rýchlo pohybovať, aby mohol dôjsť na miesto, kde práve Ježiš pôsobil. Ale zrazu sám Ježiš prechádza blízko neho, preto kričí o pomoc. Svoju modlitbu zhrnul do jednej vety, do jednej prosby, ktorú vykrikoval: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Keď si Pán Ježiš všimne slepca a prikáže, aby ho k nemu priviedli, dáva mu otázku, ktorá sa nám môže zdať zvláštna: „Čo chceš, aby som ti urobil?” Akoby to nebolo zjavné už z jeho vonkajšieho vzhľadu. Pán Ježiš, ktorý pozná tajomstvo ľudského srdca, chce, aby svoju prosbu vyslovil, aby ústami vyjadril, čo od Boha očakáva, aby vyznal svoju vieru. A slepec vyslovuje svoje trápenie i svoje veľké očakávanie.
Možno keby na jeho mieste stál dnešný moderný kresťan katolík, odchovaný našou pastoráciou, tak by svoju veľkú túžbu skresal napríklad na to, že by poprosil o nejakú lepšiu slepeckú palicu, alebo by ho poprosil, či by mu nemohol prideliť nejakého dobrého učeníka, ktorý by bol ochotný sa o neho starať. Alebo by poprípade ešte viacej skresal svoju prosbu na to, aby mal dostatok trpezlivosti a dokázal niesť tento svoj kríž. Ale slepec z dnešného evanjelia našťastie nebol kresťanom ale Židom a nebál sa od Boha prosiť veľké veci. Nechcem tým popierať, že trpezlivosť v trápení je veľká čnosť, ale niekedy za umenšovaním našich prosieb nestojí trpezlivosť, ale skôr nedostatok viery. Nie je to vždy skromnosť, lebo máme možno presne také isté túžby ako onen slepec z evanjelia, ale nemáme už vedomie a poznanie toho, že Bohu je možné všetko a že Boh chce zjaviť svoju moc i na nás. Alebo sme vo svojich prosbách neúprimní voči sebe samým i voči Bohu.
Svojou vytrvalou a jednoduchou modlitbou sa tento slepec stáva vzorom pre každého, kto sa nachádza v akejkoľvek životnej kríze, kto sa už ani nevie dlho modliť. Je príkladom pre dušu, ktorá sa nachádza v temnotách. Pravoslávni kresťania vyvodili z tejto jeho krátkej, ale vytrvalej a úspešnej modlitby nový spôsob modlitby, ktorá sa nazýva Ježišova modlitba alebo modlitba k Ježišovi.
Ježišova modlitba spočíva vo vytrvalom opakovaní jednoduchej prosby, ktorú nachádzame v dnešnom evanjeliu, prípadne inej jednoduchej prosby. Napr.: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Opakovanie takejto alebo podobnej formuly (napr. Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou) je najjednoduchším spôsobom, ako sa naučiť tajomstvu ustavičnej modlitby. Nazýva sa tiež modlitbou srdca.
Opakovanie má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.
Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj ako strelnú modlitbu počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie, opakovať ju napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním, resp. pri zaspávaní.
Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, na spoločenstvo s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14, 13-14; 16,23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť srdce a celého človeka. (Kto vyzná: „Ježiš je Boží Syn,” ostáva v ňom Boh a on v Bohu. 1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.
Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť. Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: najprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a všemohúcnosť.
Svätý Gregor Nazianský (r. 326-390) nám zanechal tieto myšlienky o Ježišovej modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Jedno je láska k múdrosti, druhé je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie, a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou (Ž 1,2), večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať (Ž 54,18) a velebiť Pána v každom čase (Ž 33,1), ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“
Starci z hory Athos, ktorí majú skúsenosť s touto modlitbou nám odkazujú: „Všetko hrdinstvo je v úplnom vyhnaní každej hriešnej myšlienky a všetkých hlúpych spomienok touto Ježišovou modlitbou. Základom tohto asketického hrdinstva je jednoduchý psychologický fakt, že náš rozum, keď sa obráti k božskému rozumu, nemôže byť zamestnaný žiadnou myšlienkou a vzďaľuje sa od každého poznania i zmyslových či myšlienkových obrazov.“