„Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a povedal im: „Napísané je: „Môj dom bude domom modlitby.“ A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ A denne učil v chráme. Ale veľkňazi, zákonníci a vodcovia ľudu sa usilovali zabiť ho. Ibaže nevedeli, čo robiť, lebo všetok ľud na ňom visel a počúval ho.“
V dnešnom evanjeliu vidíme, ako Pán Ježiš čistí Boží chrám. Nikdy nevidíme, že by Ježiš niekoho nasilu nútil do chrámu, nikdy ho nevidíme naháňať ľudí do chrámu, hoci by to mohla byť požiadavka spravodlivosti voči Bohu. Vidíme ho však z chrámu vyháňať tých, ktorí tam nepatria. Možno sa opýtame: „Koho Pán Ježiš z chrámu vyháňa?“
Nevyháňa z chrámu nejakú zvláštnu kastu alebo rasu ľudí, vyháňa tých, ktorí sa v chráme nemodlia. Ktorí neprišli do chrámu preto, aby vzdali Bohu Slávu a Česť. Vyháňa tých, ktorí si z chrámu urobili svoju živnosť. Nie povolanie, ale živnosť. Vyháňa z chrámu všetkých obchodníkov a peňazomencov.
Proti týmto povolaniam nemá nič, veď často o nich aj dobre hovorí vo svojich podobenstvách. Ale to, čo chce naznačiť svojím počínaním, je pravda, že chrám je miestom modlitby, a nie obchodu.
Sú ľudia, ktorí sa modlia týmto obchodným spôsobom. Podľa kritérií: „Mal dať a dal!“ Čo je to však modlitba, keď to nie je a nemá byť obchod s Bohom?
Modlitba je predovšetkým vzťah lásky a dôvery voči Bohu. Modlím sa k nemu predovšetkým preto, lebo ho milujem, a na druhom mieste preto, lebo ho potrebujem a vari až na treťom mieste, lebo niečo potrebujem.
Modlím sa k nemu predovšetkým preto, lebo On ma nesmierne miluje a svojou láskou ma tvorí. Miluje ma viac a dokonalejšie, ako sa ja dokážem milovať svojou sebeckou láskou.
Modlitba to je predovšetkým vzájomnosť, milovanie. Modlitba, to je správny vzťah k pravému Bohu. Modlitba, to je účasť na Duchu Svätom.
Chcel by som vám ešte pripomenúť výroky svätých o modlitbe.
Sv. Terezka od Ježiška hovorí: „Pre mňa je modlitba pozdvihnutím srdca, úprimným pohľadom k nebu, je to výkrik vďačnosti a lásky nielen počas skúšky, ale aj počas radosti.“
Sv. Ján z Damasku: „Modlitba je pozdvihnutím duše k Bohu alebo prosením Boha o vhodné dobrodenia”.
Pán Ježiš v rozhovore so Samaritánkou hovorí: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť,“ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ (Jn 4,10).
Zázrak modlitby sa objavuje práve tam, pri zruboch studní, kde prichádzame čerpať svoju vodu: tam Kristus prichádza v ústrety každej ľudskej bytosti. On nás hľadá prvý a je to On, kto si pýta piť. Ježiš je smädný a jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži.
Pán Ježiš zdôrazňuje Samaritánke: „Ty by si ho poprosila a on by ti dal živú vodu” (Jn 4,10). Naša prosebná modlitba je paradoxne odpoveďou; odpoveďou na sťažnosť živého Boha: „Mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu.” (Jer 2,13); je odpoveďou viery na nezaslúžený prísľub spásy, odpoveďou lásky na smäd jediného Syna.
Sv. Augustín hovorí: „Modlitba, či o tom vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho a nášho smädu. Boh žízni, aby sme my žíznili po ňom“.