Aj Židia, tak ako my, mali svoje pútnické miesta. Najslávnejším pútnickým miestom Židov bol Jeruzalemský chrám. Bol akýmsi srdcom národa, stredom, centrom jeho duchovnosti. Bol im vzácnejší ako je nám Mariánska hora v Levoči alebo Šaštínska bazilike Sedembolestnej. Mali radi svoj chrám a nešetrili na ňom. Chrám bol vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi. Bol to ich chrám, v ktorom sa dobre cítili. Púť do chrámu bola aj možnosťou verejne prejaviť svoju vieru a zbožnosť.
V dnešnom evanjeliu stojí Ježiš, Vtelené Božie Slovo ako chrám v chráme. My ľudia vieme stavať krásne chrámy z dreva i z kameňa. Avšak Boh túži po chráme, ktorý nieje budovaný ľudskou rukou. Chce prebývať v chráme, ktorý si postavil On sám, svojou stvoriteľskou mocou. Chce prebývať v ľudskom tele, v ľudskom srdci. Vtelené Božie Slovo je najdokonalejším Božím chrámom. A takéto chrámy chce mať Ježiš po celom svete a na každom mieste. Materiálny chrám môže zničiť nejaká živelná pohroma alebo vojna. Duchovný chrám možno zničiť hriechom. Naše telá sú vtedy božím chrámom, keď už v nich nevládne hriech, ale je v nich prítomný Duch Boží.
Situácia v dnešnom evanjelia pôsobí zvláštne. Mesiáš, ktorý podľa názorov rabínov mal byť zárukou stability Jeruzalemského chrámu, predpovedá jeho skazu. Azda Boh má pre nás ľudí len posolstvo o skaze. Skaza chrámu a skaza sveta vôbec, tie vojny, nepokoje, zemetrasenia, hlad a mor to všetko sú následky toho, že svet ako celok odmieta svojho Spasiteľa. Nevieme, čo je pre nás prospešné, čo nám prinesie pokoj. Nie že by sa Boh tešil zo skazy človeka, ale zjavuje mu, kam vedie cesta bez Boha. Keby sme čítali vstupnú antifonu k dnešnej sv. omši, počuli by sme ako Pán hovorí: „Mojím úmyslom je priniesť vám pokoj, a nie trápenie..“
Ľudia dávajú otázku: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?” On odpovedal: „Dajte si. pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú, hovoriť: „To som ja” a: „Ten čas je už blízko.” Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď. Aj z týchto slov Pána Ježiša vidíme, že ten čas je Božím tajomstvom; a teda každý, kto sa tvári, že pozná ten deň nám právom môže byť podozrivý. Tým nechcem tvrdiť, že ten čas naozaj nemôže byť veľmi blízko. On je totiž stále blízke a stále rovnako aktuálny. Aj keď stále platí, že nikto ani anjeli v nebi nepoznajú ten čas. Stačí, že mi v hlave praskne jedna cievka a už sa objavím pred Pánom. Sv. Karol Boromejský múdro napomína, že kresťan má byť pripravený na dve veci: na smrť a na sväté príjímanie.
Cirkev si nikdy v tomto svete nemôže nahovárať, že je konečne pokoj a sloboda. Ak nám duch tohoto svete dáva slobodu, robí to len preto, aby nás pochytal do siete konzumizmu a pohodlia. Snaha tohoto sveta je stále tá istá: „Udusiť Božie Slovo”, aby neprinieslo úrodu. Koľkí mi dáte za pravdu, že diabol útočí na našu najslabšiu stránku skrze televízor alebo internet, ktoré kedysi neboli a teda neboli ani problémom. Nezlomilo nás prenasledovanie, ale buďme opatrní! Čo sa diablovi nepodarilo prenasledovaním, to chce teraz dosiahnuť vábením a je to často omnoho ťažší zápas ako ten predošlý.
Koniec Ježišových slov v dnešnom evanjeliu je: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život”. Ak nebudeme robiť kompromisy s duchom tohoto sveta, naozaj sa dožijeme tejto nenávisti. Ak žijeme podľa Božieho zákona, náš život je tŕňom v oku pre tých, ktorý tak nerobia. Nemyslime si, že s Ježišom máme akúsi istotu a záruku stability na tejto zemi. S Ježišom máme zaručenú istotu v budúcom veku, kde bude vládnuť spravodlivosť, samozrejme ak vytrváme dokonca. Tento zápas nemáme viesť z vlastných síl, ale tento zápas máme viesť v moci Ducha Svätého. On chce prebývať v nás.
Pán Ježiš hovorí apoštolom, že všetko, čo budú prežívať vo svojom živote, nepohody, ťažkosti, že toto všetko, bude pre nich príležitosťou vydať svedectvo. Aké svedectvo márne vydať ostatným ľudom. Máme predovšetkým vydať svedectvo o Božej spáse, o sile a múdrosti, ktorú dáva Duch Svätý. Vydať svedectvo o tom, že len človek zjednotený s Bohom, je schopný zvíťaziť a tiež vydať svedectvo o tom, že sa dá zvíťaziť nad svetom, telom i diablom. Toto svedectvo totiž dlhujeme svetu okolo sebe, ktorý je veľmi často zlý práve preto, že stratil nádej. Ježiš nás uschopňuje svedčiť. Len ten človek, ktorý žije z moci Ducha Svätého, má toto svedectvo v sebe.
„Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.“ Ježiš bude v tej chvíli blízko nás. Tak blízko, že nám dá výrečnosť a múdrosť. Vôbec sa nemáme znepokojovať, čo budeme hovoriť. Toto nieje vec ľudskej šikovnosti. On bude hovoriť skrze nás. Skrze nás bude k ľuďom hovoriť sám Boh. On nám dá výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.
Túto skúsenosť vo svojom živote prežíval aj jeden z vietnamských mučeníkov sv. Pavol Le-Bao-Tinha, ktorý roku 1843 zo svojho väzenia napísal list chovancom semináru v Ke-Vinhu: „Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom. On, náš Učiteľ, nesie celú ťarchu kríža; na mňa položil iba tu najmenšiu a poslednú čiastku. Veď On nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj jeho údy. Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Vyprosujme si vzájomne silu Ducha Svätého, aby sme v zmätkoch tohoto svete verne vytrvali až dokonca zjednotení s Duchom Božím, ktorý je Láskou.