Cirkevný rok sa pomaly chýli ku koncu. Každý rok hodnotíme podľa veľkosti úrody, podľa výdavkov a ziskov. Aj na pracoviskách sa ku koncu roka zvyknú robiť uzávierky. Možno práve kvôli charakteru tohto obdobia nám aj cirkev ponúka zamyslenie o druhom príchode Krista, o poslednom súde a smrti. Počuli sme v evanjeliu:
„V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť.“ Všetko to, čo dáva človeku svetlo a zážitok bezpečnosti a moci v tomto živote, zrazu zlyhá: Slnko, mesiac, hviezdy. Slnko, ktoré osvecuje dni a bez neho všetko pozemské hynie, práve toto slnko sa zatmie. Samozrejme, že keď sa zatmie slnko, zhasne aj lesk mesiaca, lebo mesiac nemá vlastný zdroj žiarenia, ale v podstate je veľkým zrkadlom, ktoré odráža slnečné svetlo na zem. Hviezdy, ktoré osvecujú noc, a slúžia v noci na orientáciu, ale sú tiež používané na veštenie, čo je prejav okultizmu, toto všetko v tej chvíli zlyhá.
Všetky ľudské istoty zhasnú pred istotou Boha: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ Je celkom možné, že slnko, mesiac a hviezdy nezhasnú tým spôsobom, že by prestali žiariť, ale ich svetlo sa ukáže ako bezvýznamné v porovnaní s tým, ktorý sa predstavuje slovami: „Ja Som Svetlo sveta!“.
Pani Glória Polo, ktorá zažila klinickú smrť, takto opisuje toto Svetlo: „Okolo mňa bolo biele svetlo, neopísateľné svetlo, ktoré pôsobilo taký pokoj, také šťastie. Pocity, ktoré sa jednoducho ľudskými slovami nedajú popísať. Jednoducho povedané – neexistujú pozemské slová, ktoré by popísali veľkosť tohto okamžiku. Bola to šialene enormná extáza, neopísateľný vrchol. V tomto svetle som sa pohybovala dopredu, neopísateľne šťastná a plná radosti, nič ma v tomto tuneli neťažilo.
Keď som sa pozrela hore, uvidela som na konci tohto tunela niečo ako slnko, biele svetlo. Hovorím „biele“ len preto, aby som označila nejakú farbu, pretože farba tohto svetla a jeho jas bol neopísateľný. Nebola porovnateľná s ničím, čo sa týka farieb na tomto svete. To svetlo bolo jednoducho prekrásne. Toto svetlo bolo pre mňa ako zdroj tejto úplne obrovskej lásky, tohto pokoja vo mne a okolo mňa. Neopísateľná láska a pokoj, ktorý som zo sveta nepoznala.“
Syn človeka, Ježiš Kristus, príde s veľkou mocou a slávou. Neprestane byť Tichý a Pokorný Srdcom, a predsa príde s veľkou mocou a slávou. Uvidíme veľkú moc Božej tichosti a pokory. Boh sa zjaví ako nesmierne ľudský človek, príde medzi nás ako človek, Boh nás bude súdiť ako človek. On sa zjaví ako: všetko prenikajúca múdrosť, ako duch chápavý, svätý, jediný a mnohonásobný, ktorý zostáva sám v sebe a všetko obnovuje. Boh, ktorý sa zjaví ako Syn človeka, sa dokáže zrazu venovať každému osobne. Nebudeme naňho hľadieť akoby z diaľky, ale zjaví sa nám ako hlbina našej vlastnej duše, ako nesmierny poklad v našom vnútri, ako to najcennejšie a najúžasnejšie, po čom podvedome túžime.
Boží súd, o ktorom tu hovorím, nie je niečo, čo by nám nebolo dôverne známe. Zažívame ho každú chvíľu vo svojom svedomí. Svedomie je miestom Božieho vyjadrenia sa k nášmu životu. Nemusí byť len nepríjemne boľavým miestom. Svedomie človeka môže byť aj miestom Božieho pohladenia, keď žijeme tak, ako sa Bohu páči. Môže byť miestom a zážitkom nesmierneho blaha.
„On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.“ Jeden východný teológ o tom uvažuje: „Na pozvanie Pána Hostiny reaguje „ten, kto má uši na počutie“, radostným prijatím; pretože kto sa pevne chopil ponúknutého daru, sa sám učinil vyvoleným.“ (Evdokimov) Jeho vyvolení sú tí, ktorí v neho uverili a prijali ho ako svojho Spasiteľa, ktorí prijali pozvanie. Viera je znamením rozlíšenia.
Pre toho, kto celý život a celou svojou bytosťou volal a túžil: „Príď, Pane Ježišu!“, nebude tento deň žiadnou tragédiou ale naplnením celoživotnej túžby. Pre toho, kto postavil celý svoj život na pozemských a svetských istotách, bude tento deň dňom zrútenia a porážky. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi.
Vieme, že tento Boží súd bude viesť k definitívnemu oddeleniu dobra a zla. Aj my veriaci sa aspoň vnútorne búrime proti peklu, proti zavrhnutiu niekoho. Ale aj všeobecná ľudská skúsenosť nás učí, že niekoho musíme zavrieť na psychiatrii, zas niekedy iného zatvárame na doživotie v krimináli, dokonca nebezpečných zločincov trestáme smrťou. Prečo? Pretože zlo ohrozuje dobro. Každá gazdiná robí občas niečo podobné, ako je Boží súd, keď vyberá a vyhadzuje zhnité jablká z debničky. Neexistuje len zhnité ovocie, ale existujú aj zhnité duše a zhnili duchovia a tí sú príšerne odporní. Neporovnateľne odpornejšie ako zhnité ovocie. Duša hnije, keď do seba neprijíma Krista, ako svoj život.
Sv. Augustín nás napomína: „Prišiel prvýkrát a príde zase. Pri prvom príchode zaznelo v evanjeliu toto jeho slovo: Od tejto chvíle uvidíte Syna človeka, ako prichádza v oblakoch. Čo to znamená: od tejto chvíle? Či Pán nepríde až neskôr, až budú všetky pokolenia zeme nad sebou nariekať? Najprv prišiel v tých, ktorí ho hlásali, a naplnil celý svet. Neodmietajme tento jeho prvý príchod, aby sme sa nemuseli báť druhého…
Veď čo je to za lásku ku Kristovi, ak sa bojíme, aby neprišiel? Nemali by sme sa bratia hanbiť? Milujeme, a bojíme sa jeho príchodu. Milujeme ho potom skutočne? Alebo máme radšej svoje hriechy? Nuž, tie hriechy majme v nenávisti a milujme toho, ktorý príde hriechy trestať. Príde, nech chceme alebo nechceme. Že neprichádza hneď teraz, neznamená ešte, že nepríde. On príde, ale nevieme kedy. Keď ťa však nájde pripraveného, nevadí, že to nevieš….“ (Z výkladov svätého Augustína, biskupa, na žalmy (Ps 95, 14.15)