Cirkevný rok sa pomaly chýli ku koncu. Každý rok hodnotíme podľa veľkosti úrody, podľa výdajov a ziskov. Aj na pracoviskách sa ku koncu roku zvyknú robiť uzávierky. Možno práve kvôli charakteru tohto obdobia nám aj cirkev ponúka zamyslenie o druhom príchode Krista, o poslednom súde a smrti. Počuli sme v evanjeliu: „V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť.“ Všetko to, čo dáva človeku svetlo a zážitok bezpečnosti a moci v tomto živote, zrazu zlyhá: Slnko, mesiac, hviezdy. Slnko, ktoré osvecuje dni a bez neho všetko pozemské hynie, práve toto slnko sa zatmie. Samozrejme, že keď sa zatmie slnko, zhasne i lesk mesiaca, lebo mesiac nemá vlastný zdroj žiarenia, ale v podstate je veľkým zrkadlom, ktoré odráža slnečné svetlo na zem. Hviezdy, ktoré osvecujú noc, a slúžia v noci na orientáciu, ale sú takisto používané na veštenie, čo je prejav okultizmu, toto všetko v tej chvíli zlyhá. Všetky ľudské istoty zhasnú pred istotou Boha.
„Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ Je celkom možné, že slnko, mesiac a hviezdy nezhasnú tým spôsobom, že by prestali žiariť, ale ich svetlo sa ukáže ako bezvýznamné v porovnaní s tým, ktorý sa predstavuje: „Ja Som Svetlo sveta!“. Syn človeka, Ježiš Kristus príde s veľkou mocou a slávou. Neprestane byť Tichý a Pokorný Srdcom, a predsa príde s veľkou mocou a slávou. Uvidíme veľkú moc Božej Tichosti a Pokory. Boh príde medzi nás ako človek, Boh nás bude súdiť ako človek.
„On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba.“ Pre toho, kto celý život a celou svojou bytosťou volal a túžil: „Príď, Pane Ježišu!“, nebude tento deň žiadnou tragédiou ale naplnením celoživotnej túžby. Pán Ježiš pošle svojich anjelov, aby zhromaždili jeho vyvolených. Jeho vyvolení sú tí, ktorí v neho uverili a prijali ho ako svojho Spasiteľa. Viera je znamením rozlíšenia. Pre toho, kto postavil celý svoj život na pozemských a svetských istotách, bude tento deň dňom zrútenia a porážky. Celá príroda môže byť pre nás zdrojom poučenia. Máme sa učiť od figovníka: „Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto.“ Tak aj my, až uvidíme, že sa toto deje, vedzme, že Pán je blízko, predo dverami.
Vo štvrtok sme čítali v evanjeliu (Lk 17,23-24): „A povedia vám: „Hľa, tu je!“ , „Hľa, tamto je!“ Nechoďte nikde, nebežte za nimi! Lebo ako blesk, keď sa zablysne, ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý, tak aj Syn človeka v svoj deň“ V podstate môžeme povedať, že Boh nemusí prichádzať, On sa len zjaví. On nemusí prichádzať, lebo je Všadeprítomný. Zjaví sa ako: všetko prenikajúca múdrosť, ako duch chápavý, svätý, jediný a mnohonásobný, ktorý zostáva sám v sebe a všetko obnovuje. Boh, ktorý sa zjaví ako Syn človeka, sa dokáže naraz venovať všetkým osobne. Nebudeme na neho hľadieť akoby z diaľky, ale zjaví sa nám ako hlbina našej vlastnej duše, ako nesmierny poklad v našom vnútri, ako to najcennejšie a najúžasnejšie, po čom podvedome túžime.
Rímsky katechizmus nás poúča, že po Nanebovstúpení je príchod Krista v sláve stále aktuálny. Tento eschatologický príchod sa môže uskutočniť v každej chvíli, ale čaká sa na obrátenie Izraela. Pred príchodom Krista musí Cirkev prejsť poslednou skúškou, v ktorej sa otrasie viera mnohých. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie na zemi, odhalí tajomstvo neprávosti v podobe podvodného náboženstva, ktoré prinesie ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadu od pravdy. Antikrist sa objavuje vo svete zakaždým, keď si človek nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť až za dejinami, cez eschatologický súd.
Cirkev vstúpi do slávy Kráľovstva len skrze poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v Jeho smrti a Vzkriesení. Kráľovstvo sa teda nezavŕši dejinným triumfom Cirkvi, ale víťazstvom Boha nad posledným rozpútaním zla, pri ktorom zostúpi z neba jej Ženích. Boží triumf nad revoltou zla nadobudne formu Posledného súdu pri poslednom vesmírnom záchveve tohto sveta, ktorý sa pominie. Kristus je Pán večného života. Jemu, ako Vykupiteľovi sveta, prináleží plné právo konečného súdu skutkov a ľudských sŕdc. Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“ (Sk 24,15) bude pred posledným súdom. Vtedy Kristus „príde vo svojej sláve a s ním všetci jeho anjeli… Pred ním sa zhromaždia národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava, capov zľava… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31.32.46). Sv. Augustín hovorí: „Každé zlo, čo páchajú zločinci, sa zaznamenáva a oni o tom nevedia.“
V závere dnešného evanjelia sme počuli: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“ Jedine Otec pozná tuto hodinu a deň. Sv. Karol Boromejský hovorí, že kresťan má byť stále pripravený na dve veci, na smrť a na sv. prijímanie. V obidvoch sa jedná o príchod Pána Ježiša. Kto žije v ťažkom hriechu a teda nemôže pristúpiť k svätému prijímaniu, nemiluje Boha nadovšetko. Miluje svoj hriech viac ako Boha. Posolstvo posledného súdu vyzýva k obráteniu, kým Boh ešte dáva ľuďom „milostivý čas, deň spásy”.
Zakončím modlitbou sv. Františka: „A my ti ďakujeme, že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si taktiež chcel skutočnou a svätou láskou, ktorou si nás miloval, aby sa on narodil ako pravý Boh a pravý človek z Preslávnej, Najblahoslavenejšej vždy Panny svätej Márie a že si nás zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou. A ďakujeme ti, že tento tvoj Syn príde zasa v sláve a velebnosti, aby zvrhol do večného ohňa zavrhnutých, ktorí nečinili pokánie a teba neuznali; a všetkým, ktorí ťa uznali, klaňali sa ti a v pokání ti slúžili, aby povedal: „Poďte, požehnaní môjho Otca, ujmite sa kráľovstva, ktoré je vám pripravené od založenia sveta.“