Možno v predošlých dobách nás toto podobenstvo až tak veľmi neoslovovalo. Slovo „podnikať“ sa príliš často v našej reči neobjavovalo, a keď, tak skôr v zápornom význame, ako nedovolené podnikanie, nedovolené obohacovanie sa. Dnes sa všetci stretáme s iným ekonomickým systémom, a aj toto podobenstvo sa stáva pre nás zrozumiteľnejšie, dokonca ho môžeme, či už v kladnom alebo zápornom dôsledku, zažiť na vlastnej koži. Skúsme si ho trochu rozobrať. Pán zavolal svojich sluhov a zveril im časť svojho kapitálu. Títo sluhovia majú zvláštne postavenie. Nie sú otrokmi, lebo môžu slobodne podnikať, ale nie sú ani pánmi, lebo budú musieť účtovať svojmu Pánovi. Toto veľmi dobre vystihuje situáciu kresťana v tomto svete. Nie je Božím otrokom, ale nie je ani pánom. Je správcom zverených talentov. Niečo mu bolo zverené, za čo nesie zodpovednosť. Skutočný Pán sa akoby vzdialil, až natoľko, že niektorí hovoria o neprítomnosti Boha vo svete. Tento svet je náš, sme za neho ako ľudia plne zodpovední, sme slobodní pre dobro. Sme určení k tomu, aby sme dobro zhmotnili.
Iným spôsobom nám toto podobenstvo zachytil sv. Lukáš a iným sv. Matúš. Evanjelista Matúš, ktorého spracovanie tohto podobenstva sme čítali, hovorí o troch sluhoch a o rôznom obdarovaní: 5,2,1. talent. Výsledok ich práce a aj ich odmena sú úmerne veľkosti obdarovania. Podľa Matúša neboli všetci rovnako obdarovaní, ale sa ani nečaká rovnaký výsledok, ale vždy sa nejaký zisk čaká, aj od toho, ktorý dostal iba jeden talent. Lukáš hovorí o 10 sluhoch, ale každí z nich dostal rovnako 1 hrivnu. Výsledok i odmena závisela od ich snahy. Obidve tieto podobenstva vystihujú tú istú pravdu. Človek dostal talent a tento talent má rozvinúť.
Dostali sme rôzne obdarovania, aby sme pochopili, že jeden potrebuje druhého. Aby sme aj v tejto závislosti prežívali vzájomnú potrebu a darovali si vzájomne uznanie. My sa navzájom potrebujeme a nikto nie je sebestačný. Pán ani nečaká, že všetci podáme rovnaký výkon, ale čaká, že nejaký výkon podáme a že budeme podnikať s tým vkladom, ktorý nám Boh dal. Boh nečaká rovnaký výkon, ale úmerný výkon. Neexistuje človek, ktorý by mohol poprieť Božie obdarovanie. Ako v prípade haliera chudobnej vdovy, Pána Ježiša nezaujíma veľkosť finančného daru, ale nadchýna ho veľkosť obeti, ktorá sa počíta ako pomer medzi mohol dať a skutočne dal. Boh očakáva od nás v duchovnom zmysle vernosť a podnikavosť. Mohli by sme povedať, že ten posledný, ktorý vrátil Pánovi jeho hrivnu sa podobá človeku, ktorého by sme mohli označiť ako konzervu. Nemáme byť konzervy ale kvasom v ceste.
To čo platí v ľudskom podnikaní a ekonomike, prenesene platí aj v Božom kráľovstve. Stromy sú stvorené na to, aby prinášali ovocie. Človek takisto dlhuje svojmu Pánovi úrodu v materiálnej i duchovnej oblasti. V materiálnej oblasti je pozvaný k tomu, aby sa množil. Boh sa teší z každého nového človeka nezrovnateľne viac, ako sa tešíme my, keď máme hojnú úrodu alebo keď sa vyliahnu kuriatka, poprípade otelí kravička. V duchovnej oblasti je tak isto duchovná plodnosť, keď šírime dobro, pravdu a lásku. Keď pracujeme na tom, aby sa z deti ľudských stali deti Božie skrze prijatie Ježiša Krista.
Všimnite si, že Pán Ježiš pozná aj systém úrokov v banke. Keby posledný nezakopal do zeme svoj peniaz, ale aspoň toľko sa namáhal, žeby ho vložil do banky, už by mal nejaký zisk. Pán v podobenstve označuje tohto sluhu slovom „zlý“. V Lukášovom evanjeliu dostáva ešte iný prívlastok „lenivý“. Lenivosť môže byť takým veľkým hriechom, že sa človek môže minúť Božieho kráľovstva.
Aj odmena je odstupňovaná a úmerná ich výkonu. V Matúšovom evanjeliu je odmena vyjadrená vstupom a pozvaním do radosti. Radosť nebešťanov je tak veľká, že nie ona vstupuje do ľudského srdca ale človek musí do nej vstúpiť, lebo presahuje ľudské srdce i ľudské očakávania. Je to tá istá radosť, ktorú prežíva sám Boh. Je to radosť Pánova. Pretože bol verný v maličkostiach, dostáva sa mu veľká odmena.
Na druhej strane sme svedkami zvláštneho trestu: „Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má“. Aj v Božom kráľovstve platí ekonomická zásada: „Kto má, tomu sa pridá!“ Vklad, ktorý človek investuje do podnikania, stále narastá a to isté platí aj v duchovnom živote. Kto nepodniká, ten schudobnie. Kto podniká, ten rozhojňuje, kto nepodniká, nielen, že nič nezíska, ale o všetko príde. Nevernosť v malom sa trestá večným trestom. Tam radosť, do ktorej sa vstupuje, lebo presahuje ľudské srdce a tu škrípanie zubami a plač. Do Božieho kráľovstva sa človek nedostane bez vlastnej snahy, bez osobnej zaangažovanosti.
Neberte to tak, akoby som vás chcel nahnať do súkromného podnikania, ale porozumejte tomu, že Pán Boh túži po podnikateľoch, ktorí sa neboja investovať do Božieho kráľovstva. Pán Boh nechce „sväté konzervy“, ktoré mu neporušené vrátia to, čo od neho prijali v krste a vo sviatostiach a pritom si budú robiť nárok na odmenu za to, že nič z toho nezmizlo. Boh chce kvas v ceste, a to je stály rast a množenie.
Chcete podnikať v mene Božom? Potrebujete nejaké začiatočné investície? Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete.! Boh v hojnosti dáva svojho Ducha tým, ktorí po ňom túžia. Duch Svätý spôsobuje každý pokrok. Jedine On môže spôsobiť, aby nám konečne hriech prestal chutiť a aby nám začalo chutiť dobro. On to aj urobí, ale my to musíme chcieť. Dajte svoj talent do rúk Božích a On ho rozmnoží. Prosme Pána Ježiša, aby nám dal vedomie zodpovednosti za zverené talenty a snahu podnikať v mene Božom.