Sv. Pavol sa nám v dnešnú nedeľu prihovára týmito slovami: „O časoch a chvíľach vám netreba, bratia, písať, lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci.“ Po našich uliciach a domoch chodia kazatelia, ktorých neradi vidíme a počúvame a patria do sekty Svedkov Jehovových a hlásajú, že posledné časy alebo „koniec starého systému vecí“ je už tu. Hneváme sa na nich, lebo rušia náš „pokojný život“. Musím vám však povedať pravdu. Aj keď sa ako kňazi a pastieri, nám zverených veriacich, proti ním staviame, lebo učia mnohé bludy, aj keď neodporúčame jednoduchým ľuďom viesť s nimi dialóg, pretože sú majstrami sofistiky a dokážu človeka dopliesť, predsa len týmito našimi postojmi nechceme tvrdiť opak, že deň vyúčtovania zo zverených talentov nepríde, alebo že deň Pánov nemôže prísť už dnes. My len tvrdíme zhodne s Písmom Svätým, že to nevedia ani anjeli v nebi, ale nikto z nás nepopiera, že ten deň príde ako zlodej v noci. Nebude to ani tak, ako sa hovorí v jednom vtipe o konci sveta, že Pravoslávni veriaci budú na tom najlepšie a jedine oni budú mať čas pripraviť sa na koniec sveta, lebo tak ako všetky sviatky slávia dva týždne po nás, tak aj koniec sveta budú mať o dva týždne neskôr, podľa starého kalendára.
Prečo takto hovorím? Preto, lebo mnohí katolíci žijú na tejto zemi, ako keby na tejto zemi mali trvalý pobyt a nie iba prechodné bydlisko, žijú ako páni na svojom, a nie ako správcovia zverených talentov. V tejto veci mnohí katolíci žijú v blude, lebo ten deň naozaj príde ako zlodej v noci. Sv. Karol Boromejský učí, že kresťan má byť vždy pripravený na dve veci: na smrť a na sväté prijímanie. To prvé akosi podvedome uznávame. Hovoríme: „Je potrebné byť pripravený na smrť! Zomrieť v stave smrteľného hriechu je večná tragédia.“ Ale už nám niekedy nedochádza, že smrť kresťana je to isté ako príchod Pána Ježiša a ten istý Ježiš prichádza denne na oltár skrze ruky kňaza. Ak sa celý rok dokážeš vedome vyhýbať stretnutiu s Kristom, myslíš si, že ťa v posledný deň bude priťahovať ako magnet? Ak v tomto čase dávaš vedome prednosť ťažkému hriechu a zlu, myslíš, že v posledný deň budeš horliť za Spravodlivosť? Hovorí sa, že „zvyk je železná košeľa!“ Nikto nech si nenamýšľa, že sa dokáže obrátiť v poslednej hodine. Aj v duchovnom živote platí zákon zotrvačnosti. Čomu človek žil a čo ho priťahovalo po celý jeho život, to ho bude priťahovať aj v čase smrti a dokonca i po smrti. Platí to aj o drogách, platí to aj o cigaretách a o alkohole, platí to aj o každej nezriadenej žiadostivosti. Duša zviazaná hriešnou náruživosťou zostáva neslobodná aj po smrti, i keď sa už nemôže opiť.
Sv. Pavol ďalej pokračuje: „Keď budú hovoriť: „Je pokoj a istota,” vtedy znenazdania príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú.“ Nehovorí si aspoň podvedome vo svojom srdci každý ťažko hrešiaci: „Je pokoj a istota, môžem si dovoliť hriech.“ Dokáže veriaci človek žiť pre svoj hriech aj počas nejakej katastrofy? Myslím si, že nie? Ak áno, tak to už nie je kresťan, aj keby bol dvakrát pokrstený.
Pred niekoľkými rokmi som zažil situáciu, keď som nebol vo svojom rehoľnom povolaní úplne rozhodnutý pre Ježiša, keď som aspoň v myšlienkach a túžbach koketoval s hriechom. V takejto duševnej rozpoltenosti som išiel s mládežou na výlet do hôr. Keď sme boli na končiari, zrazu sa prihnala búrka. Viete ako sa človek nepríjemne cíti, keď blesky udierajú všade okolo. Keď ste vlastne vy sami tým najvyšším miestom na okolí a neviete, kedy to trafí do vás. Človek v údolí sa cíti bezpečný, ale tam hore tato útecha mizne. A práve uprostred tejto búrky sa v mojom svedomí ozval hlas: „Chcel by si v tomto stave zomrieť?“ Vtedy som prežil skutočný strach zo smrti, lebo som nebol Boží. Komu som patril, keď som nebol Boží?
„Ale vy bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej.“ Mohol by sv. Pavol povedať aj o nás, tu zhromaždených: „Nie ste vo tme“? Boh je Svetlo, ale hriech je tma. Všetko, čo nie je skutočnou Láskou, je tmou. Myslím si, že každý jeden z vás by si asi vedel sám určiť diagnózu, či je vo tme alebo vo svetle. Príznakom cesty tmou je rastúca neistota, depresia, zloba v srdci. Cesta ku Svetlu plodí istotu, pocit bezpečnosti, radosť a schopnosť lásky. Svetlo sa objavuje tam, kde človek prestal žiť sám pre seba a kde sa vydal Ježišovi. Spása začína okamihom prijatia Ježiša a vydania sa Ježišovi. V úplnom vydaní sa Ježišovi. Tak ako sa žena vydáva mužovi, tak sa naša duša má odovzdať Ježišovi. Dovoliť, aby na tróne môjho srdca zasadlo Božie Slovo, a nie moje Ego.
O kresťanoch svojej doby mohol sv. Pavol konštatovať: „Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme.“ Ľudová múdrosť hovorí: „Noc má svoju moc!“ Veľa hriechov sa pácha v noci, v noci sa kradne, v noci sa zabíja a v noci sa pácha všeličo iné. V noci idú najsprostejšie programy v televízii. Človek chce v noci zhrešiť a zároveň sa v noci zo svojich hriechov vyspať, zabudnúť, aby to v duši prestalo bolieť. Hriech tak veľmi zaťažuje dušu a čím je človek starší, tým viac ho jeho hriechy bolia a tým viac cíti, že sa bude účtovať, že bude raz inventúra a uzávierka.
Začal som so Svedkami Jehovovými a s nimi aj skončím. Jeden ich časopis sa volá „Prebuďte sa!“ Nebojte sa, neodporúčam vám tento časopis, lebo je plný poloprávd a bludov, ale i ja spolu so sv. Pavlom prízvukujem: „Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi!“ Kedy hovoríme o bdelom človeku, že spí alebo sníva? Vtedy, keď zistíme, že mu uniká realita. V tejto Pavlovej vete nejde o to, aby sme fyzicky bdeli a vôbec si nedopriali dobrodenie spánku. Ale ide o to, aby sa človek prebudil zo svojich falošných ilúzií, aby sa plne prebral do Reality Božieho Zjavenia. Aby sa neopíjal, pretože nemá na to dôvod. Dokiaľ žije, ešte neprehral, aby musel zapíjať prehru. Dokiaľ žije v tele, ešte nevyhral, aby mohol pripíjať na oslavu Víťazstva. Svet, v ktorom žijeme, je miestom boja a počas zápasu nie je dobre opíjať sa. Tento boj treba vyhrať, lebo ide o večnosť. Opitý je vyradený z boja.
Na túto aktuálnu aj keď boľavú tému azda ešte jednu myšlienku z listu sv. Pavla Efezanom 5,18: „A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom.“ Stoja tu proti sebe dve skutočnosti, ktoré sa vonkajšími účinkami podobajú, ale predsa sú totálne rozdielne. Víno a Duch Boží. Alkohol sa po latinsky povie spiritus, ale tak isto sa po latinsky označuje Duch. Spievame v hymne o Duchu Svätom: „Veni creator Spiritus…“ Keď sa na Turíce vylial na apoštolov Duch Svätý, ľudia, ktorí sa na nich dívali len vonkajším pohľadom, si vraveli: „Sú plní mladého vína.” Taká opojná radosť zachvátila apoštolov, že si ľudia nevedeli inak vysvetliť ích správanie. Duch Svätý im vlial nielen radosť do srdca, ale aj nadprirodzenú guráž. Sv. apoštol Peter, ktorý kedysi zo strachu zaprel Ježiša pred sluhami veľkňaza, teraz svedčí o ňom pred veľkňazmi i kráľmi. Duch Svätý je Božou blaženosťou, bytostnou dobrotou Boha, Božou extázou.
Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli alkoholizmom: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo sv. a čítaj.“ Každý, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom je mocou Ducha Svätého vyslobodzovaný spod vlády démonov. Alkoholizmus – to je útek od reality, od zodpovednosti, je to vlastne ono zakopanie talentu, ako sa o tom hovorí v podobenstve. A nič sa ním nevyrieši. A nakoniec príde strašné vytriezvenie: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ .