Dnešné prvé čítanie začína tvrdením: „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť; utvoril ho ako obraz svojej podstaty.“ I kniha Genezis o stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM = tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (M. Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22)
Niektoré preklady prekladajú toto miesto: „aby bol naším obrazom“. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Boh je Láska a preto byť Božím obrazom znamená žiť Lásku, Vteľovať lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Človek je milosťou a svojím predurčením povolaný do spoločenstva so svojím Stvoriteľom, aby mu odpovedal svojou vierou, nádejou a láskou a to za neho nemôže urobiť nikto. To znamená, že človek je pozvaný k nazeraniu, ku kontemplácii Boha. Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval Ho a Jemu obetoval celé stvorenie.
Sv. František z Assisi vyzýva: „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa Ducha ku svojej vlastnej podobe.“ Podľa sv. Františka „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca.“ (zr. Kol 1,15-19)
„Väčšina východných otcov, komentujúcich biblický verš Gn 1,26 rozlišuje medzi obrazom a podobou. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom. Po prvotnom hriechu človek prestal zjavovať Boha. Adam splodil svoje deti už na svoju podobu. „Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set.“ (Gn 5,1-3)
A teda plná podobnosť s Kristom, je niečo, čo má človek dosiahnuť postupom času a k čomu je potrebná askéza. V tejto línii píše Diadochos z Fotiky: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom.“… Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha Svätého.“ (zrov. K. Lachmanová: Terezie z Lisieux a Silván z Athosu str. 176-177)
„Grécki otcovia hovorili často o tom, že sa Syn Boží stal človekom na zemi, aby človek mohol vstúpiť do sféry Božej. Výpoveď »Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom« patrila vo svojej dobe k najúčinnejším vyjadrením kresťanského posolstva. Sv. Bazil to skutočne vyjadruje ako bežné presvedčenie svojich súčasníkov takto: »Vrchol všetkého, čo si len môžeme priať: stať sa Bohom.«
V čom ale spočíva zbožštenie? Maxim Vyznávač najzreteľnejšie určuje obsah nášho zbožštenie: »Všetko, čo Boh má, okrem identity bytia, prijíma ten, ktorý je milosťou zbožštený.« Všetko by sa mohlo javiť ako rečnícke preháňanie. Avšak celá západná aj východná tradícia chce vyjadriť práve toto, keď hovorí o milosti zbožštenia: ten, kto je hoden zbožšťujúcej milosti, nedostane od Boha »čiastku« alebo »niečo«, ale skutočne Jeho samého. Abrahámovi Boh hovorí: »Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít, tvoja prehojná odmena.« (Gn 15,1;Bibl 21)
Otcovia chápali účasť na Božom živote ako cieľ nášho bytia. Stáť sa všetkým, čo je Boh, milosťou, a nie skrze prirodzenosť, podľa slov Jána Damascénskeho konkrétne naznačuje: »Účasťou v Bohu sa človek stane milosťou tým, čo je Kristus svojou prirodzenosťou.« »Kristus neprišiel, aby ľudskú prirodzenosť zmenil alebo premenil, ale preto, aby ju uviedol tam, kde bola pred pádom, do nesmrteľnosti.« Zbožštenie nie je teda ničím iným než pravým »poľudštením«, obnovením človeka v jeho pôvodnej dôstojnosti. Zbožštenie má svoje miesto v obnovení padlého človeka k jeho vrodenej dôstojnosti. Zbožštenie neruší dielo Stvoriteľa, ale dielo pokušiteľa. Zbožštené človečenstvo práve dospelo ku konečnému cieľu svojho stvorenia.
Toto nové – pretože obnovené a úplné realizované človečenstvo – je človečenstvom Slova, ktoré sa stalo človekom, a v tomto človečenstve je podľa Maxima zahrnutý celý nový človek. Na spôsobe bytia Slova, ktoré sa stalo človekom, je viditeľné, čo je zbožštenie človečenstva. Pretože Kristus ako človek, s ľudskou vôľou, ľudským srdcom, obdarený ľudskými rukami (porov. Vat. II GS 22) uskutočnil Otcovo spasiteľné rozhodnutie, zjavuje v sebe vlastných znameniach svojho ľudského spôsobu bytia tvár zbožštěného človeka.
Jediná cesta ku zbožšteniu spočíva v stále hlbšom pripodobňovani Kristovi. Stáť sa »synmi v Synovi«: v tom spočíva zbožštenie. Podľa veľkého byzantského teológa Nikolaosa Kabasila (+1363) sa pripodobnenie napĺňa len »životom v Kristovi«, »vnútorným zjednotením s Kristom«. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby gén duchovného života. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
K tomuto životu dospievame prostredníctvom Kristových sviatosti, ktorými sa začíname jemu podobať. Vo sviatostiach napodobňujeme Kristovo pochovanie a zvestujeme jeho smrť. Tým sa rodíme znovu a nadprirodzeným spôsobom sme podobný Spasiteľovi. Taký život vo sviatostiach formuje už nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať. Kabasilas nás upozorňuje na to, že keby sme už v tomto pozemskom živote nemali orgány a zmysly, ktoré sú schopné postihnúť skrytý Boží život v nás, neboli by sme schopní mať na ňom účasť v budúcom živote. V lone života terajšieho sa rodí zbožstenie človek.
Otcovia smeli zvestovať toto neslýchané povolanie človeka, pretože vedeli, že to je možné v rámci »zázračnej výmeny« medzi Bohom a človekom, »poľudštenie« Boha a »zbožštenie« človeka, výmeny, ktorú môže uskutočniť len božská láska. Maxim to formuluje úžasným spôsobom: »Hovorí sa, že si Boh a človek boli vzorom: Boh sa pre človeka – prostredníctvom svojej lásky k nemu – poľudšťuje rovnakou mierou, ako sa človek – posilnený láskou – pre Boha zbožšťuje; človek je Bohom v Duchu odtrhnutý a vrhnutý do neznáma natoľko, ako svojimi cnosťami zjavuje Boha, od prirodzenosti neviditeľného.« Maxim vidí v láske silu, ktorá umožňuje, aby človek inkarnoval Boha v živote podľa Krista. Cesta zbožštenie je vtelovaním Božej lásky v našom živote.“ (podle Christopha Schönborna – Viedenského arcibiskupa)