Dnešné evanjelium nám ukazuje stretnutie Ježiša s malomocnými. Už jeden malomocný človek je úžasný problém pre lekárov, ale Pán Ježiš stojí dnes tvárou v tvár desiatim. Malomocenstvo predstavovalo jednu z najväčších ľudských bied. Malomocenstvo nieje len fyzickou chorobou, ale nesie so sebou aj vylúčenie zo spoločnosti. Podľa Mojžišovho zákona bolo v určitom zmysle aj akousi náboženskou exkomunikáciou, lebo malomocný sa nesmel zúčastňovať na bohoslužbe v chráme. Musel všade na seba upozorňovať. Pán Ježiš sa s takýmito ľuďmi stretol na ceste do Jeruzalema.
„Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Títo malomocní sa riadili Mojžišovým zákonom, ktorý im nariaďoval, že sa nesmú stýkať so zdravými. Preto ostali v určitej vzdialenosti stáť. Ale upozorňovali na seba svojím volaním. Celú svoju túžbu vložili do jedného výkriku: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Pán Ježiš dostáva od nich titul „rabi“, učiteľ. A oni stoja pred Ježišom ako žiaci. Len tomu môže Ježiš pomôcť, kto ho príjme ako svojho učiteľa. Náš život potrebuje, aby ho Božie Slovo opravilo.
„Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení.“ Keď malomocní poslúchli, prežili zázrak uzdravenia. Predmetom viery je Božie Slovo, ale spôsob viery je istota. Viera nie je dohadom, alebo jednou z mnohých možností. Viera je istota v Božom Slove, v Božom zasľúbení. Až tam sa deje zázrak, kde sa viera ako istota oprie o Boží prísľub. V našom prípade sa viera oprela o Boží príkaz. Dostali predsa príkaz k ceste. Určite, keď sa vydávali z poslušnosti na cestu, nikto z nich nebol ešte zdraví. Ale oni vyšli, i keď všetko navonok svedčilo proti. A možno kráčali hodnú chvíľu, kým sa s nimi udial tento zázrak.
V tomto prípade narážame na niečo, čo samotné Písmo sväté nazýva Remou. Réma je Božie Slovo, ktoré zaznieva do konkrétnej životnej situácie človeka, ktorý sa modlí a prosí Boha o pomoc. Réma je Slovo Božie, ktoré sa týka konkrétneho človeka v jeho životnej situácii. Rému nikdy nemôžeme zovšeobecniť. Réma je tá podoba Božieho Slova, ktorá spôsobuje divy. Malomocní sú uzdravení, lebo prosia. Uzdravenie sa udeje vtedy, keď poslúchnu Ježišovu výzvu: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ Nie preto, že by samotná cesta mala v sebe očistnú moc, ale oni uverili Ježišovmu slovu a na ceste viery boli uzdravení. Rému môže človek prijať, keď sa modlí, keď o niečo prosí. Ak Boh prehovorí, jediný správny postoj človeka je neochvejná viera. Ak Boh nič do konkrétnej situácie človeka nehovorí, a napriek tomu človek verí vo svoje vlastné predstavy, ide skôr o nerozumnú opovážlivosť, ktorá sa človeku vypomstí.
„Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu: a bol to Samaritán.“ Možno, keby sa tento jeden nevrátil, ani my sami by sme nezistili, že čosi v tomto príbehu chýba. Vďačnosť je niečo, čo nemôžeme zákonne vymáhať. Nevyplýva zo zákona. A predsa je požiadavkou spravodlivosti. Viera, ktorá pôsobí divy, vedie ku konverzii a ku vďačnosti voči Bohu. To je to, čo chýbalo deviatim malomocným. Vieru mali všetci ale vďačnosť sa objavila len u jedného. Jedine Samaritán domyslel, čo sa stalo a vyvodil z toho správny záver. „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.“ Vrátiť sa a veľkým hlasom velebiť Boha, padnúť na tvár Ježišovi k nohám, tak sa prejavuje viera v Živého a Spásne činného Boha v osobe Ježiša Krista. A v takomto postoji by sme mali aj my čítať evanjelium. Evanjelium je zjavením Živého Boha, ktorý prichádza človeku na pomoc. Vďačnosť ho priviedla od malej viery k väčšej viere. K viere v Ježiša Krista, ktorá vedie ku Spáse.
„Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ Ovocím skúsenosti s uzdravujúcou mocou Vteleného Slova, ktorá sa prejavuje v prospech človeka, je vďačnosť. Naša vďačnosť môže dokonca predchádzať Boží skutok. Môže byť výrazom viery dokonca skôr ako sa udeje to, o čo prosíme.
Každé slávenie eucharistie je výrazom našej vďačnosti. Pán Ježiš nás učí ďakovať za všetko a to s ohľadom na Boha Stvoriteľa. Vďačnosť je uznaním Božieho diela a Božej moci, ktorá i zo zla dokáže vyťažiť dobro. Vďačnosť je výrazom dôvery, zvlášť vtedy keď ďakujeme za veci, ktoré sa nám zdajú negatívne. Nezabúdajme, že Pán Ježiš ustanovil sviatosť a tajomstvo vďačnosti „eucharistiu”, v tú noc, keď bol zradený. Sv. Pavol nás vyzýva v liste Solúnčanom: „Za všetko ďakujte Bohu, Boh totiž chce od vás práve toto, lebo patríte Kristovi Ježišovi!”