Počuli sme: „Milovaný, veriacim pripomínaj, aby sa podriaďovali panovníkom a vrchnostiam, aby ich poslúchali a boli pripravení na každý dobrý skutok.“ V tejto vete nachádzame výzvu k podriadenosti voči vládcom a vrchnostiam. V dobách totality sme ako žiaci museli povinne chodiť na hodiny marxizmu a práve vety tohto typu boli zneužívané na to, aby nám bola Cirkev predstavovaná ako servilná služobnica vládnucej triedy. Na druhej strane bolo evidentne isté, že aj komunisti by mali najradšej takýto model cirkvi, ale nejako to nešlo. Kresťanská prax bola iná a často práve cirkev bola jediná, ktorá sa zmohla na odpor.
Sv. Pavol nehlása žiadnu servilnosť. Nakoniec to dokazujú aj dejiny cirkvi v dobách apoštolov, kde sa mnohí kresťania dostali do konfliktu so štátnou mocou, ktorá bola pohanská a žiadala od nich pohanský kult. Podriadenosť, ktorú hlása a učí sv. Pavol, je podriadenosť, na ktoré je vybudovaný celý štátny systém a vôbec celá ľudská skutočnosť. Táto poslušnosť sa týka občianskych povinností, ktoré budujú a udržujú štát. Kresťania nie sú tí, ktorí majú štátny systém rúcať a ruinovať, ale ako to učí Pán Ježiš „prekvasiť“ – teda zvnútra premeniť. A toto môžeme dokázať len vtedy, keď my sami budeme vnútorne zmenení ľudia, ktorých sv. Pavol charakterizuje ako „pripravených na každý dobrý skutok“.
„Nech nikoho nepotupujú a nech nie sú hašteriví, nech sú mierni a prejavujú všemožnú vľúdnosť všetkým ľuďom.“ Len človek, zasiahnutý Kristom, je schopný prejavovať skutočnú úctu voči druhým ľuďom. Nemáme nikoho haniť, lebo každý človek môže v Kristovi dosiahnuť Božie synovstvo. Nemáme byť hašteriví, pretože hašterivosť je znakom toho, že nám stále ide len o naše ego a nie o Krista. Prejavom Krista v nás je miernosť a vľúdnosť.
„Aj my sme kedysi boli nerozumní a neposlušní. Blúdili sme, slúžili všelijakým žiadostiam a rozkošiam, žili sme v zlobe a závisti. Boli sme hodní opovrhnutia a vzájomne sme sa nenávideli.“ V tejto vete sv. Pavel popisuje stav každého človeka, pred prijatím Krista. Nerozumnosť a neposlušnosť. Čím väčšia nerozumnosť, hlúposť, tým sebavedomejšie vystupovanie. Rozumný človek chápe hodnotu poslušnosti. Veď Spása sveta je ovocím Kristovej „poslušnosti až na smrť“. Stav človeka pred prijatím Krista charakterizuje nerozumná poslušnosť vlastným žiadostiam. Človek je stvorený pre poslušnosť Bohu. Poslušnosť Bohu vedie k plnosti života. Sv. apoštol Peter vyznáva, že „Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú!“ Znakom správne prežívanej poslušnosti je prítomnosť Božieho Ducha v človeku a jeho ovocie, ktorým je láska, radosť, šťastie a pokoj.
Človek cíti, že nemôže žiť mimo poslušnosti. A teda, keď odmieta počúvať Boha a svoje svedomie, dostáva sa do otrockej poslušnosti sebe a démonom. A jedným z prejavov tejto chybnej poslušnosti je zloba a závisť. Zloba sa objavuje ako dôsledok sklamania a nenaplnenia očakávaní. Človek sa domnieval, že cestou poslušnosti svojim žiadostiam a svojmu egu nájde šťastie a pokoj, a nenašiel ho. Táto trpkosť sklamania ho vedie k zlobe a závisti. Závidí druhým, ktorí sa mu zdajú v živote úspešnejší. Veľmi často závidí rovnako nešťastným, ako je on sám. Nakoniec ho toto nešťastie vedie k nenávisti voči sebe i druhým.
Možno najvýstižnejšie vyjadruje túto situáciu sv. Pavel slovami: „Boli sme hodní opovrhnutia a vzájomne sme sa nenávideli.“ Naozaj! Človek bez Krista je hodní opovrhnutia. Mnohí ľudia žijúci mimo Krista to inštinktívne cítia. Cítia svoju vlastnú narušenosť a uvedomujú si aj skazenosť ostatných, čo ich vedie k vzájomnej nenávisti. A to k nenávisti napriek spolupráci a čisto ľudskému priateľstvu alebo aj partnerstvu v manželstve. Naša ľudská veľkosť je v Bohu. Pravým človekom je Bohočlovek, ktorý hlasá, že je Cestou aj pre nás, je Pravdou o Bohu i o človeku a o ich vzájomnom vzťahu a je Životom našej duše. My všetci sme bez Krista akési „poškodky“, ako deti sme tak hovorili poškodeným poštovým známkam.
Človek je hodný lásky a schopný lásky len vtedy, keď sa v ňom objavuje božský život, ktorý dáva Kristus. V ďalšom texte budeme počuť, ako túto ľudskú biedu rieši Boh. Rieši ju tým, že v dare Krista sa zjavuje dobrota Boha a jeho láska k ľuďom: „Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“ Je potrebné, aby sám Boh zjavil, čo je to láska, lebo človek po dedičnom hriechu nie je schopný pravej lásky a všetko, čo na sebe samom zakusuje a čo nakoniec okolo seba šíri, nie je láska. Prirodzený človek po dedičnom hriechu nie je schopný skutočnej lásky a to hlavne z dvoch príčin. Preto lebo skutočnú lásku nikdy nezažil a preto, že nemá v sebe schopnosť a silu ku skutočnej láske, ktorou je Boh.
Boh sa v dare svojho Syna zjavuje ako Spasiteľ, teda ako doktor. Spása nie je niečo, čo si človek má a musí zaslúžiť. Spása patrí do oblasti ľudských potrieb. Spása je Božou akciou, ktorá chce reštaurovať človeka do pôvodnej podoby Božieho obrazu, aby v ňom žilo Božie Slovo a aby bol v ňom Boží Dych, Duch Svätý. Boh nás nespasil kvôli spravodlivým skutkom, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva. Teda nie je to odmena za ľudskú dobrotu, ale je to dôsledok Božej dobroty a jeho milosrdenstvo voči nám ľuďom. A to, čo Boh vyžaduje ako nutný predpoklad pre našu Spásu je viera vo Vtelené Božie Slovo, v Ježiša Krista. Viera v to, že Vtelenie Božieho Slova do človeka je možné a dokonca je nutné.
„Ducha Svätého na nás vylial v hojnosti skrze nášho Spasiteľa Ježiša Krista, aby sme ospravedlnení jeho milosťou, dostali ako dedičstvo vytúžený večný život.” Spása sa uskutočňuje kúpeľom znovuzrodenia, čo je Krst, a obnovou v Duchu Svätom, ktorého na nás Boh hojne vylial skrze Ježiša Krista. Ježiš je nutnou podmienkou. Spoločenstvo s Bohom nemôže existovať mimo Ježiša, lebo Boh má charakter Ježiša Krista, a žiadny iný Boh nie je. Ježiš nám zaslúžil túto milosť. Je to jeho milosť.
To, čo nás skutočne v Božích očiach ospravedlňuje, nie je iba bezhriešnosť, ale otvorenosť na prijatie Božieho života a Božieho bytia skrze Ježiša Krista. Tomu slúži Božie Slovo a všetky sviatosti Cirkvi. Stvorenie je opodstatnené len Zbožštením. Boh Plodí svoje Slovo a to je absolútne dokonalý Boží čin, Božie Slovo je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla. Ale Boh sa rozhodol dať účasť na svojom Božskom živote niečomu Inému a to je Stvorenie.
Keby rodičia splodili dieťa a nepomohli mu k rastu, bol by to zločin, ale Boh nás pozýva k rastu. Stvoril nás z ničoho, ale pozval nás k účasti na svojom bytí a to je „Veľmi Dobré“. Keď sa otvárame Duchu Svätému, ktorý skrze Ježišovo človečenstvo vstúpil do nášho sveta, stávame sa dedičmi večného života. Máme pred sebou perspektívu stáleho, večného rozvoja v Bohu, a toto je Nebo. Do Neba môže vstúpiť len tí, ktorí sú spasení.