V dnešnom evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš rozpovedal učeníkom podobenstvo o tom, ako sa treba stále modliť a neochabovať. Hovorí o potrebe ustavičnej modlitby. Je potrebné stále sa modliť a neochabovať. Staré ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí.”
V ustavičnej modlitbe nejde o vytrvalé recitovanie nejakých modlitebných formuliek, ale ide o stálu myšlienku na Boha. Sústredenou mysľou ustavične prenikať do Božieho svetla. Boh je svetlom pre náš rozum. Ak ho stratíme z obzoru, zamotáme sa vo svojich myšlienkach a zahynieme. Je potrebné, aby sme oči duše mali stále upreté na Pána Ježiša. „Na Boha hľaďte a budete žiariť“. Boh má byť ustavičným predmetom našej mysle a srdca. Najrýchlejšie to dosiahneme ta, ak všetky svoje myšlienky zmeníme na dialóg s Bohom.
Na začiatku sa človek musí k tejto myšlienke na Boha nasilu nútiť. I to je dôsledok dedičného hriechu, že naša myseľ je stopercentne sústredená na seba. O ľuďoch po dedičnom hriechu hovoríme, že sa im rozum zatemnil. Náš rozum stratil sústredenosť na večné Svetlo. Preto musíme myseľ nasilu orientovať k Bohu. Myšlienka na Boha, ktorá je pre bezhriešneho človeka blaživá, sa pre hriešneho stáva ťaživou a temnou. A napriek tomu človek vo vlastnom záujme musí kráčať touto temnou cestou viery k Bohu.
Ak sa snaží o ustavičnú myšlienku na Boha, prinesie to ovocie. Objaví sa v ňom niečo, čo otcovia nazývajú „spomienkou na Boha“. Akési vedomie Boha, zo začiatku temné, ale postupne sa začne rozsvecovať. Ale už toto temné vedomie je akoby otvoreným oblokom v našej duši smerom k Bohu. Je to uvedomenie si Boha, i keď zatiaľ bez chute, alebo dokonca s horkou príchuťou. Už toto vedomie dáva silu: „Pán je po mojej pravici, nezakolíšem sa!“.
Ide tiež o stálu túžbu po Bohu. Tak ako to vyjadril žalmista: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša Bože túži po tebe.” Ak nemáme v sebe túto túžbu po Bohu, smrť sa stane pre nás miestom hrôzy. Ale ak ju máme, poletíme k Večnému Svetlu ako vystrelený šíp. Modlitba sa rovná láske a preto má byť ustavičná.
Modlitba je ako lietanie. Dokiaľ máva vták krídlami, tak letí. Ako náhle prestane používať krídla, padá. Naša cesta k Bohu je ako vznášanie sa do výšin. Závisí od našej aktivity, ale aj od vzdušných prúdov. Od našej snahy, ale predovšetkým od milosti Ducha Svätého. On je ten, ktorý vynáša tam, kde už ľudské sily nestačia. Ako náhle človek začne ochabovať, už klesá.
Podobenstvo, ktoré vykladá Ježiš, hovorí o bezbožnom sudcovi a o vytrvalej prosebníčke. Tento sudca, hoci ho Božie slovo charakterizuje ako bezcharakterného človeka, predsa len kapituluje pred neodbytnosťou tejto vdovy. Z pohľadu na zlého sudcu nás Pán Ježiš vedie k pohľadu na Boha, ktorý je Absolútne Dobro, Nezrovnateľne Dobrý.
Treba si znovu a znovu premeditovať, čo to znamená, že Boh je Stvoriteľ, náš Stvoriteľ. Keď nás stvoril absolútne slobodným činom a trpezlivo udržuje v bytí, to znamená, že nás chce a keď nás chce, to znamená, že nás ľúbi, že s nami počíta. Stvoril nás, aby sme sa stali jeho obrazom. On Duch – Láska sa chce vteliť do hmoty našich tiel. Chce sa zjaviť skrze naše životy, tak isto ako sa zjavil vo svojom milovanom Synovi, lebo skrze prijatie tohto jediného Božieho Syna sa i my sa stávame Božími Synmi.
František sa modlil: „Všemohúci, Najsvätejší, Najvyšší a Najvznešenejší Bože, Najvyššie Dobro, Všetko Dobro, Celé Dobro, Jediný Dobrý, vzdávame Ti neustále všetku chválu, všetku slávu, všetku vďaku, všetku česť, všetko dobrorečenie a všetky dobrá priznávame tebe. Staň sa! Staň sa! Amen.“